Ako som k jednému, a neskôr ku dvom tibeťákom prišla

Dlho predlho mi po mysli behala táto téma, že by som o nej mala vlastne blognúť, lebo možno že až tak veľa ľudí s dvoma psami v mojej osobnej bubline nežije, a vôbec, NIE JE TO TAKÝ DES! Takže si uvarte čajík, a očúvajte, deti moje…takto som sa ocitla s Gimlim, a neskôr aj s Kalem:

Ako malá som bola známy šialený rodinný psíčkar – spolu so sesternicou Kikou teda.
My obe sme boli vkuse zaslintané, oblabkované, zasedené v psačích knihách a predbiehali sme sa v tom, ktorá bude poznať viac plemien psov (Kika vyhráva doteraz, má nenormálnu pamäť).

Tatko mal najprv jedného westíka Glenna, potom druhého westíka Glenna, a potom som ja dotiahla z čínskej reštaurácie (!) od kamoša Fonga psačí mix Hakua, o ktorom sme si mysleli, že bude Jack Russell Teriér, až na to, že teraz má Haku asi 16kg a veľkosť ako kólia. :D

Glenn oddychuje :)
Glenn oddychuje :)
A tu je Haku v Srbsku, v Kovačici. :)
A tu je Haku v Srbsku, v Kovačici. :)

U babky v Piešťanoch mala suseda môjho miláčika, kríženca huskyho a vlčiaka, Eddyho…niekde mám aj jeho fotku, ale hlavne tu mám jeho kresbu:

eddynko

A potom ešte sused susedy s Eddym mal jeden čas chov brazílskych fíl, a mastiffov, a podobných drobných gaučákov. :D Od nich som bola vždy najzaslintanejšia, keďže som susedovi chodievala pomáhať čistiť im pelechy a tak. Takisto sa môžem (doteraz) hrdiť titulom asi jednej z mála “cudzích”, ktoré fily a mastiffy nechceli zožrať. :D

Kým som jazdievala na koni, mávali sme vždy v stajni aj v Bratislave, a aj v Piešťanoch (tam som bola jazdiť len párkrát, a rovno ma aj zhodila kobyla, ups) miestne stajňové psy, ktoré s nami chodievali na vychádzky, a tmolili sa vždy naokolo. Myslím si, že Kale by bol celkom dobrý adept na stajňového psa, lebo nemá ubzikávacie tendencie…niekedy to musím vyskúšať. :)

Tuším prvýkrát vo westernovom sedle!
Menšia Mimi s lennonkami tuším prvýkrát vo westernovom sedle, tváriaca sa husto jazdecky.

A potom tu bolo dobrovoľníčenie v Slobode Zvierat, kde som mala venčiacu kartičku, a chodievala som tam venčiť (neskôr som robievala infostánky, protesty a potom som dostávala minivýplatu za dizajnenie – ale začalo to celé venčením).

A potom tu boli dva roky v Prahe, kedy som bola od psov na hony ďaleko, oblečenie som mala čisté a nezachlpené, paprčky nezaslintané, a v byte ani ňufák, ani laba… Vtedy som začala intenzívne premýšľať, že si zaobstarám psa. Keďže som ale človák systematický (THERE IS A METHOD TO MY MADNESS, prisámvačku!), začala som obosielať chovateľov takýmito emailami:

Tento je z 12. mája 2009!
Tento je z 12. mája 2009!

V emaily píšem:

Dobry den pani Pechanova,

rozmyslam o kupe maleho psieho kamarata niekedy na buducu zimu/jar a stale sa neviem rozhodnut medzi malym spicom, tibetskym spanielom a pripadne japonskym chinom. Rada by som sa Vas spytala zopar veci…china totiz poznam iba jedneho, ma ho nasa neprijemne sa tvariaca susedka a rada by som o tomto hafanovi vedela viac….kedze od nej sa nedozviem! :))) FCI standard viem uz sice recitovat, ale nehovori takmer nic o realnom zivote s chinom.

Skusenosti so psikmi mam, mali sme totiz terierov, presnejsie westikov + som chodievala vencit do utulku a moj priatel ma velkeho howavarta. Teraz ma moj otec blazniveho kizenca Jack Russell teriera a neznameho spica.

Ako chinovia zvladaju zimu a leto kvoli svojmu mini-nufaku? Kupu sa radi? A nevadia im dlhe prechadzky? Byvam v BA na Kramaroch pri lese a rada tam chodim na vychadzky, preto by som bola rada, keby to zdielal aj moj pes. :)
Ako zvladaju cestovanie? Studujem v Prahe (este 2 roky budem, potom sa vraciam spat do BA) a casto cestujem vlakom (4h). Ako chinovia zvladaju cesty? Su kludni napr v psich taskach?

A posledna otazka….som studentka, takze sa chtiac-nechtiac musim zaujimat aj o tento aspekt kupy psika…kolko asi u vas stoji steniatko? Chcela by som psika, nie sucku. Ooo a ozaj…vsade pisu, ze chin sa doziva v priemere 10 rokov, co je na tomto pravdy? Zda sa mi nerealne, aby sa taky maly pes dozil tak malo, ked ine male plemena ziju bezne 16 rokov.

Dakujem velmi pekne a pozdravte hafanov :)

…A takéto emaily, som poslala chovateľom japonských chinov, pekinézov, tibeťákov, Cavalier King Charles španielov, norwichských teriérov, norfolských teriérov, pappillonov, dokonca čiváv (ani Paris Hilton ma neodradila haha), pomoranských špicov, malých nemeckých špicov, vlčích špicov a tuším ešte aj malých pudlov.

Projekt “vlastný, malý pes” mal predprípravu jak blázen. Chovateľke Inke, od ktorej mám Gimlíka som takto napísala ROK A POL predtým, než vôbec mala šteniatka, z ktorých si ma Gimli vybral (lebo tibeťák si vyberá majiteľa, a nie naopak :)), ale dobre som spravila, lebo som tak mohla rok a pol o svojom malom, vlastnom, budúcom psovi premýšľať. :)

Gimlík má 7 týždňov, a ešte sa volá Colombo.
Gimlík má 7 týždňov, a ešte sa volá Colombo. Font úplne od veci, ale na tomto blogu nedizajním! Hušš. :D

Potom som si teda išla po Gimlíka. Vykľul sa z neho skvelý, príjemný, jemný a múdry pes – síce tvrdohlavý jak blázen, a individualistický ako…mačka (Gimli JE mačka, a ešte aj mierne autistická asi, hahaha), ale je to miláčik. :)

Spolu s Gimlíkom sme sa neskôr presťahovali do Fínska, kde sme sa vnorili do miestnej tibeťáckej komunity, kde takmer KAŽDÝ mal viac ako len jedného psa. Sú tam chovateľky, ktoré majú psov aj 20, a potom sú tam radoví tibeťácki blázni ako ja, ktorí majú tibeťákov tak dvoch, alebo troch.

A potom som bola teda ja, len s osamelým Gimlíkom.

Na vychádzkach sa mi Gimli vždy úporne ťahal za ostatnými psami, doma sa obšmietal stále okolo nás, lebo sa nudil, a videla som, že vždy keď sa mohol ísť vyvenčiť s inými psími kamarátmi, úplne ožil, vybehal sa do sýtosti, a usmieval sa na svet.

Tibetia mafia.
Tibetia mafia, Gimli sa teší a vyskakuje.

A tak sa mi do mysle začala vkrádať myšlienka, že vlastne som sebecké hovado, a vlastne Gimli je osamelý, a mal by mať kamaráta. Psov milujem až za hrob, ale s nápadom zadovážiť ku Gimlimu kamaráta prišla celá lavína sebazpytovania a otázok:

  • nebudú sa biť?
  • ako s nimi budem cestovať?
  • kto sa mi o nich postará, keď budem niekde preč?
  • fenku, alebo psa?
  • ako ich uživím?
  • som normálna?!
  • nebude príliš veľa chlpov všade?
  • zvyknú si na seba?
  • čo keď si nesadnú nikdy, a budem toho druhého musieť vrátiť?!

…a podobne, a podobne. O_o

Nuž, ale moje sebazpytovanie prerušila chovateľka Inka s chovateľkou Jankou, ktoré mi ušili búdu, do ktorej som spokojne vliezla – rozumej povedali si (a aj mne), že keď teda ku Gimlimu kamaráta, tak teda KALEHO, a tak bol Kale. :D Najprv mal byť Kaleho brat, ale ten nakoniec išiel inde, Kale bol ale podľa nich lepší brácho ku Gimlíkovi, tak ja som teda počúvala, a súhlasila. :))

A tak sa k nám ako 8-mesačný dostal Kale! :)

Táto fotka tu už bola, ale taká je pekná, že tu bude ešče raz.
Táto fotka tu už bola, ale taká je pekná, že tu bude ešče raz.

Na Gimlíkovi bolo (a je) hneď vidieť, ako sa mu skrásnel život.

Kale je psí pes (a teda nie mačací typ ako Gimli), dominantný, bláznivý, usmievavý, vyskakujúci, s energiou nekonečnou…a Gimlíka udržuje v dobrom duševnom, aj fyzickom zdraví. :) Doma sa chalani hrajú, behajú, túlia k sebe…vonku sa hrajú, behajú, navzájom si čúrajú na hlavy, obraňujú ma a štekajú na veľké psy naokolo, snažia sa jeden druhého prekonať v poslúchaní za pochúťku (aj Gimli!), a je im dobre.

A mne je dobre tiež, lebo viem, že keď nie som doma, Gimlík nie je sám, lebo má Kaleho, a Kale nie je sám, lebo má Gimliho. :)

A tak som teda prišla k jednému, a potom ku dvom tibeťákom.


Teraz idem pracovať, lebo mi horí pod prdelou…náhly koniec blogu. Haf!

2 thoughts on “Ako som k jednému, a neskôr ku dvom tibeťákom prišla

Povedz niečo

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s