Rozprávka o slnku

Kde bolo, tam bolo, tam kde sa jazerá v hmle strácali, a brezy hore koreňmi v mraveniskách trčali, existovala jedna rúča deva s ksichtom bielym sťa krieda i dušou po slnku vyhladlou. Slnka sa jej nedostávalo nikdy počas zimy, bo v tajomnej krajine tma jak v prdeli bola, i deva si nejeden raz smutne povzdychla:

“Ba ký diabol rohatý mi myšlienku sem sa presťahovati vnukol?! Či je mi takéto chradnutie na duši súce už teraz? Či nemám chradnúť radšej ako stará, zosušená babka…?”

I začul to boh južanského tapas y vino života, a uľútostilo sa mu podunajskej krasotinky. “Ako jej tak dušičku potešiti?”, hútal dňom i nocou, zvažoval nekonečnú dodávku paelly, šialených španielskych susedov náhle prisťahovalších na poschodie pri deve i jej junákovi, pípu s vínom bielym či kurz flamenca pre obveselenie dievky posmutnelej.

“Ech, ja blázon katalónsky, že som na to neprišiel skôr! Paellu tu vymýšľam, keď by len stačilo požiadať bohyňu slnka, aby na návštevu krajov severných zašla!”

I tak ju požiadal. Ukázal jej posmutnelý ksichtík podunajskej žienky, posmutnelý ňufáčik psíka jej, a bohyni sa až slza do oka vtisla. “Ako som len na nich mohla zabudnúť!”, vyčítala si trpko, “Už aj idem nazrieť na sever!”

I nazrela:

"Haló, už som tu!", volala bohyňa previnilo.
“Haló, už som tu!”, volala bohyňa previnilo.

Podunajská deva nemohla uveriť vlastným očiam. “Čože tu tak jasno svieti?!”, sliepňala z bytu prízemného na jasavý obraz jari helsinskej.

“SLNKO!!! SLNKO SVÍCÍ! ÅÅÅÖÖÖÄÄCHHHHHHHHH!!!!”, jasali všetci obyvatelia – severskí i južanskí – mesta sivotou nekonečnou obliehaného.

Bohyňa sa cítila veľmi previnilo, že ich takto polroka zanedbávala, a rozhodla sa teda, že ešte zostane, aby im to vynahradila.

ulica2Podunajská dievka roľnícka nelenila, i hnala sa do obchodu semiačka žeruchy a kvetov kúpiti.

“Teraz môžem sadiť kvetenu na balkón môj!”, tešila sa, a plánovati balkónovú záhradku s príchuťou smogu začala.

“I tak však, najprv si trochu pieh musím pochytati, lebo pieh nikdy nieto dosť.”

sunface2Och! Bohyňa i boh sa veľmo tomuto potešili – deva sa usmieva! Deva sedí na balkóne a pehy chytá! Deva nezhynie smrťou strašnou na depresiu a nedostatok vitamínu D! Dobre veru urobili, že sily svoje spolčili, a takto zasiahli.

sunface4
Deva si od samej radosti i obočie orangutanské vytrhala, a vlasy na červeno nafarbila.

“Nebudeme my veru ľudí na severe takto už zanedbávati”, sľubovali si boh i bohyňa.

A tak svietili a svietili, a dievka od Dunaja sa od radosti každý deň tetelila, pehy chytala a na balkóne sa sťaby mačka vyhrievala.

I zazvonil zvoniec, a rozprávke našej je koniec – ale slnečnému svitu veru nie! :)

One thought on “Rozprávka o slnku

Povedz niečo

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s