Ako byť rentiérom

Som teraz asi týždeň na voľnej nohe, a aj keď sa mi velice páči vysedávanie v teplákoch a vo vlnených ponožkách doma pri stole, začínam byť aj trochu nervózna. Ani nie tak z nedostatku práce (mám celkom čo robiť a od hladu v najbližšej dobre neumriem), ale z toho, že ako freelancer 21. storočia by som sa mala strašne furt predávať. Dizajnérov je ako hadov, chápete. Musíme použiť vlastné skills na to, aby sme sa zviditeľnili, lebo….lebo..? Niečo!

slnecnyden-lauttasaari
Niektoré výhody nesedenia v office sú nesporné, napríklad môže človek vyjsť von na SLNKO, keď sa dané slnko objaví. Juj!

Nielenže by som si mala konečne spraviť solídny web, ešte aj dizajnový blog by ten web mal mať, kde by som samozrejme o sebe písala ako o skvelej dizajnérke a šírila do sveta múdrosci o vizuálnych identitách a o pozicioningu a tak ďalej. Newsletter by môj web mal mať tiež, kde by som ľuďom písala strašne zaujímavé veci o tom, čo momentálne robím a aké logo som spravila, a že som teraz pracovala pre XY a to boli úplne najcool klienti, a ja som z nich úplne šťastná, a ďakujem im za dôveru.

Nuž a tuná nastáva môj problém, lebo aj keď mám prerezanú papuľu a viem hovoriť veci, že by ma niekto mal fakt z času na čas nafackať, moje papuľnaté sebavedomie nemá v sebe rozmery, kde by som sa rada sebaprezentovala. Akože, viem to asi robiť, ale je mi to strašne proti srsti. Na svete sú totižto lepší aj horší dizajnéri odo mňa, lepší aj horší klienti a všetci sa to nejako pre seba snažíme čo najlepšie vyšéfovať, tak ako vieme a chceme a nevidím dôvod, prečo by som sa zrovna ja mala niekam pchať ako nejaká bohyňa grafického dizajnu. Ech.

Čo sa mi na pracovnom živote (rozumej, ako otrok zamestnanec v práci) teda páčilo bolo to, že som mohla byť křoví, chápete. Ísť si svoje a byť v pozadí. Niekedy až moc, lebo u nás v office bola trošku silná office politics (niekto ma zlynčuje za tento prudko nefeministický názor, ale samé ženské sme tam boli, to preto!) a kto sa tam poriadne neňuňu s top menežéris, tak zle robil, ale aj tak.

V práci som bola Istokova Visual Creative a po práci som bola Ištoková šialená psíčkárka (viď foto), ktorá maľovala psy, venčila psy, šila psovi (Gimlimu) vestičky, a vôbec, robila si, čo sa jej zachcelo, a nie vždy len so psami. To bolo celkom luxusné! Teraz som Istokova Freelance Graphic Designer and Illustrator with an Eye for Text / Open for Possibilities (to tu kopírujem z môjho LinkedInu, neonďajte ma) a je to cool, ale neviem či to zvládam dlhodobo, lebo dizajnér, ktorý sa furt neprezentuje do celého sveta akoby ani poriadne nebol. Ach!

pikkujoulu-04122016-benevolos
Ištoková šialená psíčkárka v obležaní tibetských španielov na pikkujoulu našej helsinskej tibeťáckej skupiny.

Ideálna práca pre mňa by bol rentiér – moji nájomníci by mi platili nájomné, a ja by som zatiaľ drepela na gréckom ostrove dzobkajúc tzatziki a pijúc čerstvý pomarančový džúsik, kde-tu robiac nejaký dizajníček bez stresu z peňazí a z toho, že o tom projekte budem musieť napísať nejaký extra erudovaný blog a poslať newsletter a pripomenúť sa Ferovi z XY, lebo mi ešte furt nezaplatil faktúru.

Mohol by mi niekto s týmto pomôcť prosím? :D

Alebo si zase nájdem job a budem zase erudované křoví. Aj to je v niečom dobré…teda, pokiaľ pracovisko nie je úplne drbnuté, všakže, potom je to utrpenie.

Ach, tento adulting!