“Nakupujte v Škandinávii” – fínska edícia

Kúpila som si onehdá Evitu 02/2022, lebo tam je kamoška Katka Lundén a hovorí o Fínsku – a vôbec, celé číslo časopisu sa zaoberá nordickými témami, teda hlavne tými konzumnými (tie nás bavia, netvárme sa že nie). Lenže, tragicky tam chýba viac Fínska! A Fíni majú všeličo fajné a vyrobené u seba doma, o čom nie je zlé vedieť.

Takže si, ech, pripravte svoj PayPal, a kuknite sa čo fakt nepotrebujete, ale chcete.

---

OBLEČENIE

Fínskych módnych značiek je veľa, a niektoré sú fakt cool. Asi najviac je športových fínskych značiek – napríklad Peak Performance, Icepeak alebo výborná Luhta (teraz vidím, že Luhta vlastní Icepeak, a takisto Rukka a Torstai, takže…ale všetky značky sú fajn a Rukka vyrába aj skvelé oblečenie pre psov).

Pre casual, streetwear hipsterský štýl je výborná napríklad Makia – mám od nich pár nezničiteľných tričiek a raz sa plesknem po vačku, a kúpim si aj bundu!

Keď má človek na sebe minimalistickú, nordickú MAKIA bundu, hlavne sa musí tváriť takto. Týpkovi asi zavreli Alko pred nosom, a teraz je z toho nevrlý, lebo si nemôže kúpiť Saunaviina.

Ak chcete byť rozpoznateľne fínske, tak niet nad Marimekko samozrejme. Mne ich oblečenie z 99% extrémne nesvedčí, a vo Fínsku ich beztvaré kreácie väčšinou nosia babky (alebo japonské turistky, ktoré išli na púť za Marimekko), ale tuná s tým asi budete cool, lebo tuná to nie je ešte také opozerané. Väčšina Fínov má už vzoru Unikko (slávne maky) plné zuby, ale to je domáci trh, žejo. Mimo Fínska sú maky cool!

Dokonale beztvarý nordický štýl, od hlavy až po päty v Marimekku.

Ďalšia ikonická fínska značka je Nanso, majú pekné oblečenie, ale vo Fínsku tiež vnímané dosť babkoidne (aj keď sa teraz už snažia cieliť na mladších a coolovejších konzumentov). Neviem či je Ivana Helsinki ešte taká trendy, ako zvykla byť, ale mrknite sa! A pre udržateľný dizajn je fajn napríklad Globe Hope, ktorí kedysi vyrábali len tašky, ale už robia aj oblečenie a iné doplnky. Ak ste bohaté, kúpte si božskú kabelku od Lumi – ale len tak medzi nami, slovenskí Shapen majú podobnú kvalitu a aesthetics, a ceny nižšie.

OBUV

Najlepšie snehule na svete sú od Kuoma! Raz – asi pred 8 rokmi, prisámbohu – som si jedny kúpila v sekáči, a mám ich doteraz, nepoškodené, teplučké, nepremokavé. Keď Kuoma otvorí eshop, fakt si nejaké kúpte. Síce na Slovensku sú v poslednej dobe zimy dosť o ničom, ale mokro a zima tu je, a vtedy je dobré mať Kuoma čižmy.

Veselé a teplučké Kuoma snehule.

Tenisky zase vyrába Karhu, ikonická značka – niečo ako naša Novesta, aj sú vnímané ako podobne cool. A samozrejme, nesmieme zabudnúť na gumáky od Nokie (fakt), ktoré má doma pravdepodobne každý jeden Fín, vrátane Brezáka.

ŠPERKY

Asi najznámejšia značka šperkov je Kalevala (pozn. dizajnéra: nadchýňa ma ich nedávno redizajnované logo, to písmo je krása), ktorí vyrábajú všeličo, od lacnejších maličkostí, až po niekoľkotisícové zásnubné prstene. Mne na krku takmer vždy visí toto srdiečko (darček od Brezáka na jedny Vianoce), a zjavne je to taká ikona fínskeho dizajnu, že ma podľa toho minule identifikovala jedna rusko-fínska suseda a spýtala sa ma, či som z Fínska, alebo či som tam bola.
Iná fajn značka šperkov je napríklad Taigakoru, tí sú inšpirovaní laponskou, resp. sámskou kultúrou a mytológiou a (sub)arktickou prírodou…a vyrábajú veľmi krásne šperky.

Je libo sámskou mytológiou inšpirovaný šperk? Niekto by mohol namietať, že CULTURAL APPROPRIATION je tu, ale podľa mňa nebuďme precitlivelí, všetci sme homo sapiens sapiens (v USA by mi už dali po papuli, uf).

KOZMETIKA

Posledná kategória, lebo musím ísť uvariť obed a vypnúť Taike rozprávky!

Vo Fínsku sa až tak veľa kozmetiky nevyrába, ale tú ktorú majú, robia dobre. Veľa miestnej kozmetiky kúpite normálne v supermarketoch (napríklad ikonický Erittäin Hieno Suomalainen šampón), ale niektoré značky majú aj vlastné poličky alebo kútiky v beauty oddeleniach obchodných domov.

Pravdepdobne najznámejšia fínska značka kozmetiky bude LUMENE (pozn. dizajnérky: na čo je im v logotype krúžok nad m?!), ktorí majú veľmi dobrý vegánsky rad kozmetiky Nordic Girl, kde som našla fakt super BB krém na svoju divnú farbu pleti (na tomto eshope nie je, možno je to rad len pre miestny trh).

Ak by ste chceli skôr prírodnú, super ekologickú kozmetiku, tak Frantsila vyrába krásne voňavé, bylinkami preplnené krémy, mydlá a iné šmakocinky, ktoré sa fakt oplatí vyskúšať. Takisto nesmiem zabudnúť na lacnejšiu značku eko kozmetiky s výborným menom – Taika! A ešte aj Saaren Taika existuje, ostrovná Taika! Ojoj!

Ja som si vo Fínsku zvykla objednávať kozmetiku Dermosil, ktorí vyrábajú veľmi príjemné, väčšinou hypoalergénne a pekne zabalené (ja som márnivá, pssst) produkty…a ku každému nákupu dostanete trilión vzorčičiek! Vzorky sú na hovno pre životné prostredie, ale dobré pre kapitalizmus, čo vám poviem. Páčilo sa mi to.

Presne hentne očný krém som mala.

Ruohonjuuri, fínsky luxe hipisácky obchod predáva viacero (nielen) domácej eko kozmetiky, treba preklikať (ale opatrne! je to čierna diera na peniaze, niečo o tom viem).

---

Tak, už som spokojná, už som s tou “škandinávskou” Evitou napravila. Ha!

Inak vraj mám byť v marcovom čísle, tak sa potom prípadne pozrite. Ja to neuvidím, lebo už budem mrznúť v Joensuu, ale o to lepšie, aspoň sa vyhnem extra otázkam a pohľadom – v Joensuu ma budú všetci ignorovať a to je do veľkej miery ideálny stav bytia :P

Sťahujeme sa (zase raz)

Akseli Gallen-Kallela a maľby z Kalevaly, kde matkin výraz zhruba zodpovedá mojim pocitom ohľadom sťahovania sa

Niekto si každý rok kupuje nové lodičky, iný každoročne chodí lyžovať do Álp, a my sa zase raz sťahujeme (siedmykrát za 10 rokov, takže priemerne každého 1,5 roka dpč). Tentoraz sa ZASE sťahujeme do severokarelského Joensuu a vzhľadom na to, ako som po týchto trilión sťahovaniach začala sťahovanie neznášať ma odtiaľ nikto ani heverom nevypáči. Jedine žeby sme vyhrali lotériu, tak potom vilka na Kanárskych ostrovoch by ma presvedčila, ehm…

Len tak z brucha, kde vlastne sme už s Brezákom bývali?
(Do tohto zoznamu rátam len miesta, kde sme platili nájomné, nie bivakovanie u mamy alebo u babky v dome zadarmo)

Helsinki – Kallio, 1i byt mikroveľkosti bez balkóna ale zato v hipsterskej štvrti
Sem som sa Brezákovi nasáčkovala, keď som dostala v Helsinkách job. Nemohla som si tam doniesť Gimlíka, takže som bez neho asi tri mesiace trpela, ale zvládli sme to. Brezák mal v byte veľa kníh, najmenšiu kuchynku, akú som kedy videla (a v nej len jeden poriadny nôž – ale zato japonský!) a do centra sa dalo prejsť aj pešo. Nezabili sme sa, lebo sme obaja chodili do práce, a veľa do mesta, a my sme vôbec harmonické osôbky, takže to šlo (výbušnejším typom ale neodporúčam, garsónky sú jed vzťahov, špeciálne multikultúrnych, kde sa len učíte divné, cudzinecké zvyky toho druhého).

Helsinki – Pitäjänmäki, 2i byt so zaskleným balkónom a so starou kúpeľňou, na 2. poschodí
Naše prvé echtovné spoločné bývanie roku pána 2012 (pred DESIATIMI rokmi! fujha, starneme, o chvíľu budeme v urnovom háji). Fajn byt, prdel Helsínk, ale mali sme blízko príma venčovisko a pekný les s vojenskými relikviami a zákopmi (!). Pred balkónom sme mali dve vysoké brezy, a kúsok od bytovky škôlku, kde som videla deti v overaloch hrať sa vonku aj keď bolo -20C, prípadne plácať sa v ľadovo-blatových kalužiach.

Bratislava – Ružinov, 2i byt s DVOMI balkónmi, na 4. poschodí
Na necelý rok sme si odskočili do Ružinova, lebo sa nám zacnelo po (vtedy ešte) lacnej a veselej Bratislave. Bývali sme kúsok od ružinovskej nemocnice a od legendárneho U Deda, chodili sme s Brezákom a niekedy aj s Gimlim na pivečko, bryndzové halušky a Kofolu a z času na čas do Nu Spirit Clubu a KC Dunaja a potom nočákmi späť. Ou jé! Ešte musím dodať, že sem sme nesťahovali všetky rárohy z Fínska, ale majsterským tetris spôsobom sme ich uložili do pienvarasto, malej kobky na uskladňovanie vecí, ktorú sme si prenajali v Helsinkách.

Tampere – Tesoma, 2i byt so SAUNOU a s veľkým, zaskleným balkónom, tuším na 3. poschodí
Toto bol megasuper nový byt pri peknej prírode, aj keď (v tom čase) v okrajovej štvrti Tampere, kde líšky dávali dobrú noc. Za oknom sme mali les, v ktorom bolo veľa mravcov rástlo toľko božských hríbov, že sme ich sušili v našej saune, a kúsok za lesom bolo pekné jazero, kam sa chodili otužilé tety kúpať aj v decembri. Teraz je štvrť Tesoma dobudovaná, mierne gentrifikovaná a nastajlovaná, a v lese je možno menej hríbov, lebo je v lokalite žije snáď 2x viac ľudí.

Helsinki – Lauttasaari, prízemný 1i byt so samostatnou kuchyňou a so super balkónom
V tomto byte sme bývali najdlhšie, vyše päť rokov. Patrí takému bohatému, sofistikovanému švédsko-fínskemu dedovi, ktorý má asi tristo nehnuteľností a žije si rentiérsky život. Jednoznačne náš najobľúbenejší byt, respektíve lokalita bytu (aj keď na jeseň a v zime je tam odporne, čomu je venovaná asi trištvrtina tohto blogu – ja proste nezvládam mokré, studené, vetristé počasie, fakt NIE). Veľakrát sme ochkali, aké by bolo super bývať na Lauttasaari vo vlastnom byte, ale budiž – kto má pol milióna na 3i byt? My nie, takže ništ.
Kým sme bývali na Lauttasaari, chodievala som s Gimlim na dlhé prechádzky okolo pobrežia Baltského mora, postavili nám tam metro (pre mňa ako Bratislavčanku nevídaný jav, lebo viete ako je to s bratislavským metrom…), otvorili skvelú thajskú street food putiku a zrekonštruovali jedno nákupné centrum.
Na Lauttasaari sme prvé tri mesiace bývali s bábätkom Taikou, adoptovali sme si tam kocúra Tuhku, a bývali sme tam ako kohabitujúca dvojica (fínsky, super romantický výraz pre dvoch ľudí, ktorí spolu proste…bývajú) aj ako manželský pár. Užili sme si kúpanie v mori, slnenie sa na balkóne a večery s vínom a so syrom (pribrala som asi sto kíl, ale stálo to za to!). Doteraz je pre mňa Lauttasaari domovská štvrť, takisto ako v Bratislave sú to Kramáre a v Piešťanoch zase Floreát. :)

Bratislava – Kramáre, prízemný 2i byt bez balkóna s podivnou dispozíciou (na jednej strane tma ako v hrobe, na druhej strane super presvetlená izba a grandiózny výhľad snáď až ku Danubiane)
Tento byt patril manželovi mojej sesternice, a keď sme sa sem presťahovali, dovolil nám tam bývať a platiť prudko nekomerčné, nízke nájomné (ďakujeme!). Kramáre sú môj hood, takže som tam bola šťastná ako blcha, lebo som chodila po svojich starých chodníčkoch, a mohla som hromžiť na tých Oravákov, ktorí si kúpili mamin starý byt a zase raz v ňom neboli. S Taikou sme sa pekne pohrali na miestnych ihriskách, chodili sme dosť často do lesa, a Brezák vybiehal na nákupy do veľkého Kauflandu na Patrónke. Kramáre sú vždy fajn. Ak toto číta nejaký milionár a chce ma potešiť, môže mi tam kúpiť aspoň 1i byt, dík!

Bratislava – Staré Mesto pri rozhlase, obrovský 2i byt bez balkóna na prízemí
Keď sa sesternicin manžel rozhodol predať byt na Kramároch, sťahovali sme sa zase…ale našťastie, sesternica mala voľný jeden byt, ktorý zdedila po rodičoch a dovolila nám tam bývať, zase za priateľské nájomné (zase ďakujeme!). V tomto byte bývame teraz, a je to zvláštne, lebo si pamätám, ako sme sem za sesternicou a bratrancom chodili na návštevy, ako tu kedysi bývali teta a ujo, a ako som chodila osem (príšerných!) rokov na Vazku na gympel (pfuj, mala som ísť ja vtedy na ŠUPku, ale už je neskoro frflať). Ešte zvláštnejšie je, že môj tatko so svojou exmanželkou (!) spoluvlastní super obrovský byt tuná asi o ulicu ďalej, ktorí patril jeho rodičom – a – teraz ide plot twist – býva tam jeho exmanželka. To by ani Monty Python nevymysleli! Budiž no, vraj je to fajn byt, ale nikdy som v ňom nebola, takže to nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť. :P
Späť ale ku sesternicnmu bytu…..sťahujeme sa, lebo nemôžeme tu kvasiť donekonečna. Byt si v Bratislave nekúpime (pravdupovediac, už asi ani nechceme), prácu máme skôr vo Fínsku ako tu, a pre Taiku je školstvo a zdravotníctvo jednoznačne lepšie vo Fínsku ako tu. Takže teraz sa zase raz balíme, všade máme krabice….no, ako vždy! Už sme v tomto profíci, ale extrémne nám to už lezie na nervy.

Sťahovať sa budeme teraz v priebehu februára do Joensuu (2173km odtiaľto, celkom štreka), do štvrti Kuusela a získali sme dokonca mestský nájomný byt – TROJIZBOVÝ, S BALKÓNOM a nie na prízemí, ale na 3. poschodí! Júj! Je možné, že tam zmrznem, ale zmrznem v troch izbách a na balkóne, takže to bude príma odchod z tohto sveta!

Pôdorys nášho budúceho bytu – všimnite si VH, alebo vaatehuone – ŠATNÍK! Bisťu, cítim sa ako Carrie Bradshaw, ale v legínach a v škaredých barefoot čižmách.

---

Okrem témy sťahovania ešte pár oznamov…

Hovorila som do ešte v decembri do SME Žena o fínsko-slovenských Vianociach, prečítajte si to TU (čaká vás ale paywall).

Do predpredaja ide kniha Kórejské halušky s príbehmi o Kórey od skvelej Dominiky Sakmárovej, ktorú som ilustrovala a robila som aj dizajn obálky – predobjednajte si ju napríklad v Martinuse TU, alebo na stránke vydavateľstva Inspira Publishing TU.

Jéj, a dream come true! Vždy som chcela dizajnovať obálky kníh a ilustrovať do kníh a zrazu je to tu :)

S Inspira Publishing debatujeme aj o tom, že ja napíšem knihu o Fínsku a vyzerá to sľubne, tak vám dám potom vedieť!

Toť vsjo, idem sa zase baliť. Ach jaj! Už nech tam sme….dám si karjalanpiirakka a zapijem to predraženým fínskym pivom a strašne si vydýchnem. Sťahovanie je na hovno!

Vyše dva roky na Slovensku, Covidy a iné zábavčičky

Nepíšem tu veľmi, lebo – čo by človek v tomto každodennom marazme povedal?

Bola – je – bude? nekonečná pandémia.

Vláda kradne.

Tá minulá, a aj tá čo príde po tejto súčasnej.

Očkovaní a neočkovaní sa hejtujú, a svet sa točí ďalej.

V Tatrách a v Piešťanoch je furt pekne.

V Bratislave stoja byty ako niekde v Londýne, akurát, že tu sme v Bratislave a nie v Londýne.

My byt stále nemáme, a je nám to už fuk.

Taika rastie ako z vody, a hovorí slovensko-fínsko-anglicky.

A…je tu krásna jeseň!

Na prechádzke z Prezidentskej záhrady.

Budeme sa pravdepodobne niekedy v januári sťahovať do Joensuu, ktoré Joensuu bola kedysi strašná prdel, ale medzičasom sa to tam veľmi zlepšilo, a mestečko je to veľmi príjemné a na život prijateľné (teda, ak vám nevadí, že okolo je na trilión kilometrov len ihličnato-brezový les, jazerá a… Rusko).

Taika tematicky s fínskou vlajkou :P

Gýčovitá rodinná fotečka v zámockej záhrade v Pezinku (choďte sa tam kuknúť, je tam nádherne!)

V Karélii budem mať asi zase o čom písať, lebo to bude predsálen (staro)nová skúsenosť, a ak nič iné, Brezák mi sľubuje, že tam bude oikea talvi, teda naozajstná zima – a nie tá tmava, mokrá, hnusná, sychravá, pomalá S M R Ť, ako je zvykom pri pobreží Baltského mora (predstavte si Škótsko, ale s 56x drahšou whisky).

SŇACH!

BEŽKY!

ĽAD!

POLÁRNA ŽIARA! (Vraj v Severnej Karélii je celkom obvyklá, v zime ju viackrát do mesiaca môžete vidieť!)

HRÍBY!

ČUCORIEDKY!

SAUNA!

KOMÁRE!

NUDA!

Dobré to bude, aspoň teda zatiaľ som (opatrne) optimistická. Keďže som si odvážne skúsila, že Slovensko je skvelé, ale fakt to tu nefunguje, a rodinný život mi dosť poprehádzal priority (rozumej, Taika a jej wellbeing sú najdôležitejšie), teším sa na špičkové školstvo, zdravotníctvo, vymakané ihriská a knižnice s krásnymi detskými knižkami. A fínska vláda, ktorá je k rodinám štedrá je tiež milý bonus, ku ktorému sa rada vrátim.

Ale ako sa hovorí, grass is always greener on the other side, takže mi dajte v Joensuu tak mesiac, a začnem zavýjať, že je tam zima a tma, a že chcem Kofolu, bryndzové halušky a sedieť v kaviarni na Hviezdku…ja sa už poznám!

Všetky nehnuteľnosti, ktoré sme si nekúpili

Dlho som v hlave nosila tento blog, ale hovorila som si, že šak ale toto nemôžem takto na internety zavesiť, lebo a) sa priznám verejne, že sme socky, b) celý realitno-hypotekárny svet bude vidieť, že sme socky, c) upadnem do ešte väčšej depčičky. Ale potom prišiel Nový Rok a ja som hodila tieto obavy za hlavu (spolu so všetkými nehnuteľnosťami!) a idem do toho, pre obveselenie a poučenie ľudstva. Ak ste v podobnej situácii, súcitím. Ak v podobnej situácii nie ste, buďte radi, buržuji!

---

Ale po poriadku.

Snáď pred skoro rokom a pol sme sem, do Bryndzalandu, dokvitli s malou, vtedy 3-mesačnou Taikou a s tým, že vďaka štedrej rodine máme k dispozícii peniaze na kúpu vlastnej nehnuteľnosti. Mama má kontakty všade možne a cez kamošku realitnú agentku/právničku nás odporučila na údajne super mega najvác hypotekárnu poradkyňu.

A tak sme si zadefinovali, že v predraženej BA by sme mohli dosiahnuť možno na väčší 2i byt, alebo na starý 3i byt v paneláku. Ja som chcela zeleň a balkón a ideálne nie prastarý panelák (tehla by bola super), Brezák nechcel byť extrémne ďaleko od centra, a zhodne sme nechceli Petržalku, Slovnaft vo výhľade, Volkswagen vo výhľade, a rušné cesty pod oknami. Oh how sweet, how naive…. Ale teda vidíte, požiadavky sme mali všeobecne nudné a neextravagantné, žiadne terasy a Bôriky.

Normálne sa pochechtávam, keď to tu píšem, lebo pri našich bright-eyed and bushy-tailed začiatkoch sme netušili aké rio tóčo nás čaká – ale teda, po pravde to netušil nikto! Ujo Covid bol totiž ešte v Ázii a Slovač si išla svoje, popíjajúc pivečká na teraskách a žerúc krémeše v kaviarňach. Júj, to bolo. Stratený svet!

A tak sme začali hľadať, chodiť na obhliadky a vyberať si…a…ech…nuž….poďme k veci radšej…nasleduje bohulibý zoznam nehnuteľností, ktoré sme si nekúpili:


1. Kramáre, 2i byt s veľkým balkónom, 156 000 €
Fajný byt, síce nad garážami, ale balkón bol grandiózny a majiteľky z ceny zhadzovali ako mačky zhadzujú zo stola poháre. Tu sme vajatali, ja som furt chcela od Brezáka a mamy, aby sa vyjadrili, či je to dobrá voľba a takisto Brezák ešte nemal trvalý pobyt v SR, čo banky nemajú radi (neskôr sme zistili, že banky NIČ nemajú radi, ale v čase takmer kúpy tohto bytu sme boli ešte tabula rasa)… No proste… Nakoniec sme sa vyhuhňali, že teda BERIEME, ale mysteriózne sa ZRAZU objavil kupca s hotovosťou , ktorý bral byt aj garáž za plnú cenu a realitná agentka bola taka charakterná, že mi to oznámila SMSkou (!) večer pred plánovaným podpisom rezervačnej zmluvy.

2. Lamač, veľký 3i byt s dvomi (!) balkónmi, 159 000 €
Tento byt bol síce v paneláku na Heyrovského ulici, ale vole…to bol B Y T! Výhľad na Karpaty z okna, obrovské izby, DVA balkóny….krása, fakt krása. Keď budem veľká, kúpim si byt v Lamači. V tomto byte bývala echtovná katolícka rodinka so ŠTYRMI deťmi, všade mali krížiky a sväté obrázky, ale ani milosrdenstvo Božie nás neochránilo od toho, že keď sme realiťákovi povedali, že teda berieme, emailom nám oznámil, že “sa ešte objavila rodinka s hotovosťou, takže to bude zaujímavé” – rozumej, je DOBA KEŠU, vy choďte do paže.

3. Koniec Dúbravky, príjemný 4i byt, 145 000 €
Ach, tento byt, to mi spôsobilo najväčie nervy. Tento byt, to bol rituál prechodu a moje osobné doktorandské štúdium na tému aké dodrbané môže šecko byť, a ako sa tu NAOZAJ nič nedá a nič nejde. Tento byt bol vrchol našich bratislavských realitných ambícii, lebo mal až ŠTYRI izby, a teda jedna z nich by mohla byť echtovným home officeom. Bol v pôvodnom stave, ale to bolo fajn, lebo sme mali celkom víziu, ako ho prerobiť.
Povedali sme teda (výbornému! slušnému! profesionálnemu!) realiťákovi, že berieme. Podpísali sme rezervačnú zmluvu a vysolili 4000 €. Začali sme riešiť hypotéky. Prišiel Covid. Meškali sme so všetkými termínmi všetkého, hypo poradkyňa začínala pôsobiť nie až tak schopne a úžasne, ale časy boli na chuja. Za dva a pol mesiaca mojich, realiťákových a majiteľových vytečených nervov sme vyriešili…..nič. A prišli sme o tie štyri litre, a ešte realiťák platil majiteľovi zmluvnú pokutu 2000 €, a neskôr ten 4i byt predával so zníženou cenou. Ekzémy som mala aj na prdeli, a nervy v kýbli. Adulting ako sa patrí…a ako bonus aj Covid, pre ktorý banky unisono stopli hypotéky žiadateľom s príjmom zo zahraničia, čo je presne Brezákov prípad.

4. Kramáre, 2i byt s balkónom v pôvodnom stave, 145 000€
Po prestávke v hľadaní a jemných náznakoch, že Covid paranoidné banky sú už menej paranoidné sme opatrne išli na obhliadku na našich obľúbených, domovských Kramároch. Hypo poradkyňa mala dobré správy, v UniCredite to vyzerali s predschválením úveru sľubne…a tak sme na tento panelákový byt bez výťahu, ale zato s balkónom s výhľadom až na rakúske kopce kývli, že berieme. A čo sa stalo? Nedostali sme hypotéku. Tu som mala už na mále s nervami, ale sisu, všakže? Ale priznám sa, že ešte 3 mesiace som bola bola nešťastná, keď som išla okolo tohto bytu.


…po týchto štyroch nezdaroch v najväčšej dedine na Slovensku sme si dali pohov. Ja som si medzičasom prečítala všetko o alternatívnom bývaní a o stavbe domu (teraz sa môžem celkom kvalifikovane hádať o stavebných systémoch, energetických kategóriách, ekologickej výstavbe a pasívne solárnych princípoch architektúry) a povedali sme si, že buď si kúpime niečo v okolí Piešťan alebo niekde v Pezinku, a teda že ak nie byt, tak by bolo dobré si kúpiť stavebný pozemok a v lepších časoch si zobrať úver na stavbu domu, alebo si kúpiť ruinu starého domu a ten si postupne zrekonštruovať.

Po premýšlaní a neskoršom zamietnutí ruiny mini domčeka v obľúbených Smoleniciach (45 000€, 315 m2 pozemok a ruina 5 x 6m2 z nepálenej tehly) sme išli do Pezinka na obhliadku bytu na Muškáte.


5. Muškát – Pezinok, 3i byt prerobený na 4i byt, 122 000 €
Fajn byt. Vnútri gýč, ale bytovka bola z tehly, do centra Pezinka to bolo kúsoček, Karpaty tiež kúsok, každý rok lokše a burčiak….chceli sme ten byt. Ach, veru! Hypo poradca realiťáčky predávajúcej tento byt nám dal kontakt na poradkyňu v Prvej stavebnej sporiteľni, s tým, že cez mamu by sme možno mali šancu na úver, ak by mama bola hlavným žiadateľom a nadobúdateľom nehnuteľnosti (ó, aké veľké slová som sa naučila!). Pani v PSS sa poškriabala na hlave, upozornila ma, že úrok tam bude určite nad 3 percentá a poslala mi zoznam trilión dokumentov, ktoré by mala mama vydokladovať. Vysrali sme sa na to.

6. Moravany nad Váhom, malinký pozemok za 32 000 €
Tento pozemok je možno ešte stále v predaji. Mali sme naň spadeno, lebo Moravany sú super (a domovská obec – môj dedo tam dokonca na ZŠ riaditeľoval a postavil tam telocvičnu, vysadil stromy…teta sa tam vydávala v kaštieli…no proste, domov), ale nechceli sme ho kúpiť bez územno-plánovacej infomácie (ÚPI), ktorá definuje čo a aké veľké sa môže kde postaviť (ak vôbec). Realiťák mal v paži a povedal, že šak nech si to vypýtame. Ja že šak dobre, a jala som sa kontaktovať moravanský stavebný úrad. To bolo v lete roku pána 2020. Medzičasom je január 2021 a ja to ÚPI stále nemám, aj keď som ho žiadala emailom 3x, písomne 1x a volala som tam asi 5468x, lebo oni majú proste v prdeli. Na email má prístup len značne nevrlý starosta a nejaké zákonné lehoty sú len na srandu. Slovensko, domovina moja!

7. Moravany nad Váhom, väčší pozemok na kraji obce, 53 700 €
Tento pozemok je tiež stále v predaji. Predáva to výborná realitka, pozemok je na dobrom mieste, má fajn veľkosť 443m2….ale zmluvy sú napísané nie celkom ideálne, a aj keď by nám to spriaznená právnička profesionálne vedela editovať, aby nás nygdo neošáleu (piešťanský dialekt), vzdali sme to, lebo sme našli nehnuteľnosť č. 8, tuhľa hneď…

8. Moravany nad Váhom, malý rozpadnutý domček, 24 000 €
Tento domček je tiež ešte v predaji. Fakt sme ho chceli, lebo je na super mieste, ale nič sa nedá, lebo Covid a jeden zo spolumajiteľov je zastrčený v lockdownovom Francúzsku a lockdownové Slovensko je tiež ďaleko, a…no proste, osud nepraje. Medzičasom nám to už začalo byť fuk, aj keď podchvíľou si na túto ruiničku ešte spomeniem.

---

Tam sme zatiaľ skončili. Peniaze stále sú, chuť čokoľvek riešiť už až tak nie, lebo ako sme sa zatiaľ naučili, na Slovensku nič nefunguje tak, ako by malo, a nikomu sa tu nedá poriadne veriť. Ešte sme premýšľali, či by sme babke na roľu nedali mobilný dom (rozumej drevostavba na zemných vrutoch, ktorá funguje off grid), ale to tiež nie je úplne dobrý nápad, lebo roľa je v extraviláne a vedie k nej len blatistá cesta bez svetiel.

Takže zatiaľ nič.

Možno to spravíme tak, že si tu predsálen niekde kúpime pozemok (striktne len za sumu, ktorú máme v keši, žiadne spotrebné úvery k tomu ani ništ), odsťahujeme sa zase (na čas? navždy? netuším) do Fínska (kde môže Brezák dostať úver na nehnuteľnosť vcelku jednoducho, a možno dokonca aj ja, aj keby som tam bola SZČO na materskej – čo je napr. v SR veľký problém) a neskôr uvidíme. A možno budeme navždy v podnájme v Bratislave u extrémne zhovievavej sesternice a peniaze odložíme Taike na univerzitné štúdium na Stanforde (no pressure…). Alebo si postavíme maringotku na mamin pozemok a budeme žiť ako hipisáci. Alebo si postavíme jurtu u babky na roli a budeme žiť ako ešte väčší hipisáci! Alebo… nuž, to Fínsko vyzerá najschodnejšie, ale ešte kľud, zatiaľ sa nič nedeje. Predýchávame a čakáme na koniec Covidu.

---

Na to, že bývanie je jedna zo základných ľudských potrieb je to tu teda kurevsky ťažké nejako to vyriešiť, pokiaľ nie ste otrok korporátu s dobrým platom (tých majú banky na hypotekárne zotročenie najradšej). Kde sú tie časy, keď sa prideľovali panelákové novostavby? Och áno, tie časy, kedy sa aj na hraniciach strieľalo a do kotolní sa spisovatelia posielali makať…. Tie časy by som späť naozaj nechcela, ale taký hnusný panelákový byt by sa teraz celkom aj zišiel. Fňuk!

---

A aby som skončila na fínsku nôtu, lebo to porovnanie sa tu žiada…

• vo Fínsku máte ÚPI rovno napísané v texte inzerátu od realitky, ktorá daný pozemok predáva (niekedy je ÚPI napísané aj NA pozemkoch, ak je tam rovno do zeme zastrčená tabuľa o predaji) a dá sa tomu veriť, a aj si to na stavebnom úrade overiť
  
• vo Fínsku existuje niečo ako “STK nehnuteľnosti”, kde príde audítor, spraví kompletnú prehliadku celej nehnuteľnosti do najmenšieho kúsočka drievka, a vypracuje podrobnú správu o stave stavby a o tom, čo kde treba prerobiť, vymeniť, ako kde zateká, ktoré okno prefukuje… Volá sa to kuntoarvio a kľudne to môže mať husto popísaných 30 strán, ktorým môžete veriť.
  
• fínski realiťáci vám nehovoria bludy (vo veľa prípadoch ani tí naši, ale hm…)
  
• fínske obce chcú daňovníkov, takže predávajú, alebo dlhodobo prenajímajú pozemky za symbolické sumy (typické je napr 1000m2 za 11 000 €, ale už som videla aj pozemok za 500 €). Toto sa netýka Helsínk a okolia, tam je príšerne draho, ale ak ste ochotní ísť bývať do ospalého mestečka v strede lesa, bude to asi dosť budget-friendly záležitosť.
  

Toto budú vaši (naši) jediní susedia, ak budete (budeme?) žiť severne od Oulu. Fotka z Pixabay.

Ach. Takže tak. Teraz už viete, že sme socky! Covid socky! A budeme v jurte a bude nám hej.

2020 je za rohom, a takýto bol môj 2019

2019 bol celkom výživný, a dobrý rok.

Stihla som sa vydať (22. marca, Joensuu, kopy snehu a zima):

Dobre bolo. Na prste mi vidíte nezničiteľný, znovunájdený prsteň. 

Doteraz som s minisvadbou spokojná – bola taká….adekvátna. Sobáš má v súčasnosti viac-menej len symbolický charakter (už tým neprepájame šľachtické rody a statky a už vôbec to nemá nič s nikoho panenstvom, teda ak nie ste šialený, náboženský blázen), takže načo organizovať event jak hovado, žejo.

Možno by som si bola bývala dala dlhé šaty (aspoň by mi na lýtka nefučalo), ale vzhľadom na brušisko som mala obmedzené možnosti, a najkrajšia Tiffany Rose bola aj najdrahšia, a ja som bola chudobná nevesta!

Medzičasom som inak stihla v lese stratiť prsteň, a potom ho zase (včera večer) nájsť pri špinavom prádle….One Ring to rule them all, One Ring to…ech, to bol iný prsteň, ale aj ten sa strácal a nachádzal! A tiež bol nezničiteľný, tak isto ako náš titánovo-ružovozlatý zázrak. :D

---

Zajazdila som si na islandských koňoch! 

Ville, lásko má, uvidíme sa v lete!

Absolútne splnený sen, neviem či toto nebolo lepšie ako celá svadba! Lebo o svadbe som nikdy nejako nesnívala, ale o jazdení na islandských koňoch asi od svojich ôsmych rokov…

Na jar, keď pôjdeme s Brezákom do Fínska (lebo teraz sme a budeme v Bratislave – ale do Fínska budeme pravidelne chodiť, Brezák najbližie už v januári), si MUSÍM ísť zajazdiť zase. Minule som totiž nevyskúšala tölt, lebo Miia, majiteľka stajne bola na nervy z môjho samodruhého stavu. Neva, na jar bude aj to! Ville, lásko má, idem za tebou!

---

Vytvorila som človeka!

Bodkatý šifón je najvác! Šaty od Zuzany Zachar (Sashe).

Ufff, to bol celkom projekt toto…deväť mesiacov niečo dizajnujete, potom sa to – s pomocou všetkých epidurálov na sále – narodí, a vyzerá to ako kópia Brezáka! Kde je môj dizajnérsky input, haló?! :D

Jéjda, taká bola mini!

Teraz má naša Taika Helena Ahonen (6. júna 2019) už skoro 7 mesiacov, nosí veľkosť 74 ako deväťmesačná, a nedávno sa naučila štvornožkovať, takže amen tma, musíme mať oči naozaj všade.

Taika nedávno, ako polročná osôbka. :) Foto od môjho tatka!

Mať takéhoto malého človeka je fajn aj preto, lebo ho môžete nosiť a to sa mne veľmi páči. Nosičov sme vystriedali už asi tristo, ale Taika tak strašne rýchlo rástla, a ja som bola zmätená a očarená z nekonečnej ponuky…learning on the go, čo vám povím. Ak by som sa nebodaj raz odvážila na dizajn druhého človeka, asi si kúpim sedemdesiať rôznych šatiek Babyloniu Flexiu s tromi panelmi a mám na háku (alebo nejakú Oschu).

Doobedné venčenie sa v LennyLamb toddler vyšmeleného z nosičskej skupiny.

Taikine prvé Vianoce :) Vzadu Gimlíček!

---

Presťahovali sme sa z Helsínk do Bratislavy

Posledná jeseň na Lauttasaari. Náš ostrov budem vždy ľúbiť ako koňa, ale vždy tam môžem zaletieť, takže pohodička. Doma je doma! 

Na toto nemám relevatné krabicové fotky, lebo všetky sú u Brezáka v počítači, ale viete aké je sťahovanie. STRAŠNÝ CHAOS. Skúste si to s bábätkom, havom a kocúrom a ešte medzinárodne, a je to už úplná šmakocinka!

Zvládli sme to ale v jednom kuse a bez lexaurinu, takže super, som na nás hrdá. Teraz bivakujeme u sesternice a jej manžela vo ich voľnom 2i na Kramároch, a modlíme sa, aby sme dostali hypotéku na iný 2i na Kramároch, a mohli ho s pomocou Ing. arch. Kučierky rekonštruovať na 3i. (Pozn. red.: na Kramároch som vyrastala, preto tá úchylka na lokalitu :)) Brezák do inkriminovaného bytu chce dať saunu a ja zase marocké dlaždičky a vankúše z modrotlače, takže ak všetko klapne, bude to multi-kulti byt že až! Viktorovi Orbánovi práve naskočila husia koža aj na prdeli… 

---

 

Robila som memes pre Very Finnish Problems a iné veci

Európsky parlament bol jedným z našich klientov, takže aj im som robila vizuály na sociálne médiá.

Tento rok bol pracovne dobrý, lebo som mohla robiť všelijaké zábavné veci a veľa ilustrovať. Najviac zábavy (a príjmu) mi priniesol part-time job pre Ink Tank Media, agentúru v Helsinkách, kde som robila memes, infografiky, prezentácie a iné veci, väčšinou so zameraním na sociálne médiá.

Pracovala som takto ešte aj z materskej, snáď ešte dva dni pred pôrodom som niečo klikala, ale potom som s tým fakt musela seknúť, lebo popri Taike nebolo kedy a čo. Teraz tam za mňa zaskakuje dizajnérka Volha, a aj tam asi zostane, lebo ja na diaľku robiť nebudem môcť, a do Helsínk sa zase sťahovať nebudeme (akože nikdy nehovor nikdy, ale FAKT sa mi nechce zase tie krabice baliť späť!).

Tieto moje memes sa inak objavili aj v knihe môjho šéfa Joela – kúpte si ju TU, a chechtajte sa o dušu, lebo Fínsko a Fínov pozná Joel dobre a ešte lepšie o nich píše. :)

---

Po celých Helsinkách viseli moje plagáty ku Helsinki Drink Festivalu

Ej, a bolo aj fajn vidieť môj koktejlíkový vzor na budove v centre Helsínk!

Tento event – respektíve vizuály preň – sme spichli s Jerem z OFRDu (agentúra, kde som pracovala ešte pred siedmymi rokmi, keď som sa do Helsínk len prisťahovala) a s Brezákom, ktorý bol môj DTP guru, lebo ak mi niečo FAKT NEJDE, tak to je príprava vizuálov na tlač.

Spravili sme ale teda dva nové vzory, vizuály na sociálne médiá, podpivníky (podkoktejlníky?), zábavnú stenu na vyfarbovanie pre hostí, kde som prepašovala aj Jánošíka, bavlnené tašky, nálepky pre navigáciu v budove, 40-stranovú brožúru, mapu eventu a spomínané plagáty.

Bol to celkom fajn pocit ísť do metra, a VŠADE vidieť tie plagáty vycapené…také nejaké zadostiučinenie, že čo robím, nerobím úplne na chuja. Budeme robiť aj vizuály pre HDF20, teda ak si nad to konečne sadneme a spravíme to, lebo zatiaľ skutek utek. Držte nám palce, lebo času je málo a voda stúpa…!

---

Na hipsterskom trhu s lokálnym dizajnom sa predávala moja ilustrácia NP Poloniny od The Žurnál

Taikina holá hlava vykúka :D

Veru veru, už som fakt kovaný hipster a bratislavská kaviareň, lebo sa moja ilustrácia NP Poloniny objavila na Urban Markete Winter Edition 2019 a strašne ma to tešilo, keďže išla ako teplé rožky.

Chcela som vám plagát tuná linkovať, že šak kúpte si, ale je VYPREDANÝ. Och!!! Dúfam, že na jar s chalanmi z The Žurnál spichneme ešte ďalšie plagáty, tak vám potom dám na svojej FB stránke vedieť, ak bude niečo odo mňa k mání.

---

Mala som 30 rokov O_o

Fotka od Brezáka, keď som mala dosť čerstvo 30, ale ištokovskú vrásku medzi obočím mám už vopred ako 45-ročná. Tieto fotos boli pre jeden článok v Eve (tuším?), ktorý sa volal Nordický vývoz o nás devách žijúcich na severe Európy, a nikdy som ho tu nezoskenovala ani nič, za čo sa ospravedlňujem. Až tak o veľa ste odo mňa ale neprišli, nič hlboké som tam nepovedala. :D

Toto je Seriózny Vek! Dospelácky Vek! Aj keď som dosiahla pár zásadných mét adultingu (svadba, dieťa, hypotéka, stres, vrásky medzi obočím, strie na bruchu,…), nejako múdrejšie alebo dospeláckejšie sa necítim, akurát sa menej orientujem v tom, aký nový singel vydala Rita Ora a že aká párty je v sobotu v ktorom klube.

Na druhej strane, viac sa orientujem v tom, čo je montessori výchova a kontaktné rodičovstvo, ako vyzerá odsávačka sopľov na vysávač, a ako obliecť seba a dieťa do nosiča…toto má teda ale pramálo spoločné s vekom, keďže je to celé naviazané na stav mamahoodu. Asi by som na to bola bývala prišla aj ako matka dvadsiatnička, ale vtedy som chodila s jedným sebastredným zbohatlíkom, takže to by bol býval bol zlý nápad. :D Everything in its own time. Dobre je takto!

---

 

Na rok 2020 si nedávam žiadne predsavzatia, lebo sa mi s tým nesce srať. Možno jedno, a to je nestrácať zdravý rozum, ale neviem či nie som príliš ambiciózna. :D A ešte chcem menej odpadu produkovať, ale som pohodlná a lenivá a to sa dosť bije… Jo, a ešte sa chcem naučiť šiť na skvelom novom šijacom stroji, ktorý som dostala od mamy a sesternice na Vianoce!

Takto nejako. Čo vy a 2020?

O tom, že nám treba dať pokoj

Akože nám, mamám (už je to tu, mamičkovský blog!).

Čítam si internety zľava a sprava, v angličtine, v slovenčine, v češtine, z času na čas sa aj na fínčinu odvážim, a ide ma PORAZIŤ z toho, že všetci majú Názory. Teda, Názory nech kľudne majú, ale nech zvážia, kedy a komu ich prezentovať.

Jaroslav Augusta – Dojčiaca matka, 1900 (WebUmenia.sk)

Vzhľadom na to, že som zatiaľ (ale už len týždeň) zastrčená vo fínskom lese, kde je ticho najviac chic, tak ku mne až tak veľa Názorov neprišlo, ale už teraz sa psychicky pripravujem na ten záhul, ktorý ma čaká pri príchode na rodnú hrudu, lebo Slováci sa na rozdiel od Fínov radi iným montujú do života. (You gain some, you lose some.)

Takisto asi aj Amíci…ako som si všimla v jednej due date FB skupine, ktorá je plná Američaniek. Našťastie pre nás, v studenom fínskom lese je ticho a tak nás obišlo napríklad toto:

---

RODENIE
Nevyžiadané Názory, že keď žena rodí, má byť v polohe X a Y a môže toto, ale nemôže hento, a…. Och, s týmto tiež poprosím ísť do piče, pun intended.

Názory, že do normálne prebiehajúcich pôrodov treba zasahovať inak ako tlmením bolesti (vďakabohu za epidurál a ostatné zázraky medicíny!). Šak nechajte tú ženu tak. Kľud. To dieťa von vylezie! A potom ho už vylezené nechajte na matkinom hrudníku, lebo kangaroo care je dôležitá, určite dôležitejšia ako okamžité nejaké váženie a merania obvodu hlavy.

Vďakabohu za Fínov, ktorí ma nechali trpieť, ale nijako do ničoho nezasahovali kde nebolo treba, a Taika mala ukážkový prirodzený (až moc, keďže mi odznel epidurál ahem) pôrod a je zdravá ako repa.

Názory, že to medzi nohami treba furt nastrihovať, pritom je to asi jedno, či sa to tam natrhne, alebo to nastrihnete (môže to ale byť úplne zbytočná procedúra).

Názory, že doktor vie lepšie ako rodiaca žena, čo sa deje. Z medicínskeho hľadiska asi áno, ale z pocitového nie. Ale toto ťažko vysvetľovať slovenským doktorom – raz ma oftalmologička presviedčala, že (ne)vidím inak ako (ne)vidím. No čo s takýmto niečím?! Stratený prípad.

---

DOJČENIE
Nevyžiadané Názory, že dojčenie na verejnosti je niečo pohoršujúce a príšerné (prečítajte si, čo na to výborná Lenivá matka) a ženy by s tým mali prestať na verejnosti. Puritánski Amíci (a aj iné národy samozrejme) kvôli tomu predávajú nursing covers, aby si tie hnusné matky zakryli tie pohoršujúce cecky a nekazili okoliu morálku. Cecky zakryť áno, ale zbrane zakázať nie? Vy idioti! Tento názor je len mizogýnia a sexualizácia ženského tela, nič iné. Nechajte naše cecky na pokoji, len si robia svoju prácu (nakoniec, asi aj vy ste z nich sali aspoň pár mesiacov. aj keď ste teraz mizogýnsky chuj).

Takisto rôzne Názory o tom, ako často, kedy, kde, ako dlho, v akej polohe…dojčiť. Ech! Toto novorodencovi nikto nevysvetlí, že “až o desať minút budeme papať”, lebo novorodenec nemá predstavu o čase a o tom, že dospeláci fičia na svojom Dôležitom Dennom A Nočnom Rozvrhu. Tu a teraz jedlo, alebo začne rev. A keď sú úplne maličkí, chcú sa dojčiť furt, volá sa to cluster feeding a je to často celkom o hubu.

Mikuláš Galanda – Slovenská matka, 1920-1930 (WebUmenia.sk)

Možno, že keď začnete prikrmovať (medzi 4. – 6. mesiacom), tak môžete začať dojčenie odkláňať na neskoršie, vynechávať, a tak… Dovtedy je to asi dosť blbý nápad – veď to dieťa nemá inú stravu ako mlieko, a keď má hlad, začne byť strašne hangry (aspoň Taika…tú ide poraziť od jedu, keď má hlad a cecek je napr. v potravinách alebo na pošte).

Aspoň ja si teda vážim svoje (chatrné) duševné zdravie a ak môžem rozčúlený rev hladného miničlováka odkloniť ceckom, tak prosím Taika – tu sú dva, a oba fungujú! Nuž, a ak som takto náhodou v potravinách a vy zahliadnete 1mm môjho minicecka (80B, to je asi veľkosť ako zrnko ryže), tak si dajte 55x otčenáš a prejdite popod rebrík a bude vám dobre.

---

NOSENIE
Niektorým prekáža, že nejaké hipisáčky furt decká vláčia v šatkách a v nosičoch a nemajú ich pekne, sporiadane v kočíkoch. Meh. Takýto Nevyžiadaný Názor mi extrémne lezie na nervy, lebo nosenie je nielen veľmi príjemné, ale ešte je aj prospešné a biologicky podmienené, a nikomu tým nikto neubližuje.

Niektoré deti majú radi kočík, iné nie. Niektoré matky majú rady používanie kočíka, iné nie. Nechajte nás na pokoji, a ak teda chcete, aby sme mali sporiadané deti sporiadane v kočíkoch, neparkujte na chodníkoch ako hovadá.

Emil Orlík, Orientálne matky s deťmi, 1908-1923 (WebUmenia.sk). Kajnšmetke dodatok – japonský nosič pre nosenie na chrbte sa volá onbuhimo a vyzerá to byť cool vec! Možno takéto onbuhimo raz s Taikou skúsim, keď bude väčšia….som zvedavá, aké to je!

---

OBLEČENIE
…dieťaťa, aj keď samozrejme, z Nevyžiadaných Názorov na oblečenie a tvar ženského tela žije odveky vekov multimiliardový biznis módy, kozmetiky, médií, plastickej chirurgie a atď. Ale Názory sú aj na oblečenie detí, lebo šak ako by taká matka (ktorá s dieťaťom trávi trilión hodín denne) mohla nebodaj vedieť odhadnúť, či jej dieťa umrzne alebo nie?

Slovenský kánon hovorí, že všetky deti majú mať na sebe 40 vrstiev oblečenia, inak zmrznú do päť sekúnd.

Ten fínsky zase, že jediné akceptovateľné detské oblečenie na väčšinu roka je overal a gumáky (a dievčatá majú overal ZÁSADNE ružový!).

Ten medicínsky zase, že keď priložíte prst na zátylok bábätka, môžete zistiť ako sa cíti – ak je zátylok studený, asi mu je zima, a pridajte vrstvy. Ak má zátylok spotený a horúci, rýchlo vyzliekajte, lebo SIDS je na chuja a pri prehriatí sa jeho riziko zvyšuje. A keď nosíte, nemusíte až tak babušiť, lebo dieťa sa zohreje od vás, a nosič/šatka je ďalšou vrstvou (niekedy až tromi…niektoré úväzy sú dôkladné že až, preto na to nemám nervy).

Proste, nepindať! My na to prídeme za pochodu! A garantujem ešte furt nespokojným okolopindajúcim s Názormi, že každá matka má v taške extra detské oblečenie na dodatočné babušenie.

Mária Želibská, Matka a dcérka, 1960 (WebUmenia.sk)

Toto len tak na dnes… Kľud! My väčšinou vieme, čo robíme, a ak náhodou nevieme, veľmi rýchlo to zistíme (miniľudia dávajú veľmi priamočiary a HLASNÝ feedback).

Idem teraz venčiť do vonkajších, sviežich 6C, a teda zababuším seba. Vidíme sa v bryndzovej domovine! :)

Tri a pol mesiaca

Trapas takáto frekvencia písania, ale ak nechcem, aby sa z tohto stal ďalší mamičkovský blog, tak som asi radšej ticho. Lebo okrem mamičkovania robím len toto:

• venčím (s Taikou v nosiči – NOSIČE SÚ NAJLEPŠIA VEC NA SVETE, ĎAKUJEM AMEN – viac na konci blogýsku)
• spím
• vďačne pozerám na Brezáka ako božsky varí
• jem, čo Brezák božsky navaril
• kmitám na slovenské veľvyslanectvo vybavovať papiere Taike
• sprchujem sa
• vymieňam si prsné vložky (?!) za čisté, a tie špinavé periem
• snažím sa na jednom logu robiť, ale trvá mi to jak lačnému srání, a už asi týždeň mám otvorených tristo okienok s tristo fontami, ale skutek zatím utek
• zbieram hríby (viď môj Instagram)
• šmelím veci na miestnom Bazoši a triedim a balím, lebo sa KONEČNE ideme FAKT presunúť na Slovensko na dobu neurčito dlhú, ale možno aj na furt (kto ma chce stretnúť, ozvite sa mi a KÚPTE MI KOFOLU A SLIVOVICU MEDOVINU A BRYNDZOVÉ HALUŠKY A MAKOVO-LEKVÁROVÉ LOKŠE, ďakujem amen namaste allah akbar)
• online nenakupujem – rozumej, keď sa nudím pri nejakom zdĺhavom dojčení, alebo keď na mne Taika zaspí a nedá sa ništ, browsujem rôzne e-shopy a mám taký šport, že aj keď si prezriem trilión produktov, nič si nekúpim. Online window non-shopping, jou. 

 

Takže, dá še.

Taika je už veľká, ukecaná, pekná, má hĺbavé, múdre (a MODRÉ!) oči, silná je jak drak a váži 6,9kg, čo je v hornej hranici rastovej krivky. Takisto dĺžkou 64cm je v hornej hranici…ako hovoríme v Piešťanoch, baba jak plt! :D Digitálne súkromie jej poctivo na internetoch dodržujem, ale keď už mala tie tri mesiace, tak pár fotiek vám ukážem:

Venčíme sa po Lauttasaari. Taika je v našom obľúbenom, mäkkučkom BB-Tai meh dai nosiči, ktorý som vyšmelila úplne nový z fínskeho Bazoša za 40€ namiesto obvyklej ceny 89€. Ta fajne!

V pandovom pyžamku a s chlpatými bratmi :)

Prvýkrát v metre v kočíku (nie v nosiči) a velice nenadšená (ani zajko nepomohol), ale mater nadšená, lebo cestujúci s kočíkmi v Helsinkách nemusia platiť MHD lístok :D Išli sme takto na veľvyslanectvo niečo vybavovať….a naspäť išla v nosiči a kočík mi vozil ruksak. Typické!

Fotka tuším zo včera, ňuňu.

Ida cestú na Neuvolu, Taika v Ergobaby nosiči a okolo nás nazadrzateľná JESEŇ. Tuná to už vypuklo, dneska ráno bolo 8 stupňov…brrr!!!

Takže tak voľajako. Ešte by som chcela oznámiť vospolok, že ma veľmi baví byť mamou, ale to sa dalo čakať, lebo to ma bavilo už pri neónkach v akváriu, akurát ma nikdy nenapadlo, že ma to bude takto baviť aj pri mini človeku. Ale baví ma to, je to super!

Samozrejme, mali sme šťastie, že Taika je zdravá, my sme zdraví (aspoň fyzicky, duševne ktovie :D), žijeme v blahobytnej Európe, máme strechu nad hlavou a z vodovodu tečie čistá voda, atď, atď…ale chápeme sa, mohla som aj hrozne týmto celým trpieť, čo sa ale nestalo. Dokonca ani nerozmýšľam nad svojím strateným single bezdetným životom, ako v každom druhom článku nejaká autorka zavýja, lebo whatever, nie? Boli dlhé noci v Subclube, už nie sú (čo je asi aj dobre, lebo fuj tie hajzle tam! Ja už len mojitko v Nu Spirit Bare môžem pochlipkávať, ale ani to nie teraz, až keď bude Taika väčšia :D), ale všeličo iné je nové a zábavné (a aj menej zábavné, napr., že máme na matraci nevyprateľný fľak od Taikinej ahem, veľkej potreby epických rozmerov).

---

A ešte úplne na koniec, dodatok o nosení detí – je to prisámbohu že NAJLEPŠÍ (a asi aj najprirodzenejší) nápad, ktorý si veľmi s Taikou užívame, a len ďakujem kapitalizmu, konzumerizmu a globalizácii za to, že je na svete toľko druhov rôznych nosičov! Ach!

Keďže som dlhšie hľadala, čo by tak bolo dobré (a dobré sú podľa mňa rôzne nosiče na rôzne príležitosti), skončili sme s Taikou s tým, že máme (z fínskeho Bazoša za 10€) naťahovaciu šatku (belgickú Babylonia Tricot-Slen Organic), ružový, kórejský Konny Baby (super vec, odporúčam), obvyklý iHosa kórejský chunei (toho času zbalený, lebo Taika sa rada v nosiči dojčí a tento chunei na to nie je ideálny), Ergobaby Original (SUPER – a za 20€ z fínskeho Bazoša!), Babylonia BB-Tai meh dai nosič (ňuňu…tiež z druhej ruky, som eko!), jeden príjemný Marsupi Breeze (super, ale suché zipsy sú rušivé, keď Taika v nosiči zaspí, vtedy ju nemôžem z neho vybrať ani keby čo bolo) a jednu tkanú mexickú šatku z Etsy s ktorou sa mi nechce srať (a pichá ma!), takže ju idem asi predať. Mala som aj mäkkučký ring sling z tureckej bavlny, ale Taika nie je veľmi ring sling typ, takže ten som tiež zrovna dneska expedovala inej mame, ktorá ho pre zmenu odo mňa vyšmelila na fínskom Bazoši. Koleso konzumerizmu sa krúti, a my sme všetky spokojné… :P

Je ale veľký rozdiel nakupovať takto nosiče z druhej ruky tu vo Fínsku a na Slovensku, lebo na Slovensku je okolo toho nejaká bublina, a aj keď je nosič po TRETEJ majiteľke, furt ho ľudia kľudne predávajú za 115€!!! O_o Čo akože…okej, chápem, limitované edície a tak…ale nemáte boha pri sebe?! (Opýtala sa ateistka) Fíni keď za 100€ nejaký nosič predávajú, tak to je už veľa…a inak sú tie ceny oveľa príjemnejšie, a bublina o dosť menšia.

Pre tých, ktorí by si chceli nejaký nosič kúpiť: poraďte sa (napr. v menej šialenej FB skupine Nosíme s láskou), poprezerajte internety a dobré e-shopy, NEKUPUJTE nezdravé chujoviny, kde môže dieťa sedieť tvárou vpred (čiže ani Ergobaby Omni nie), nestresujte sa, kuknite si rôzne európske značky (a ignorujte čínske shity na Amazone a pod.) a nenechajte sa veľmi vtiahnuť do bubliny (aj keď je to ťažké hehe – napr. ja ani šatky nepoužívam, lebo komu sa s tým chce ondiť?!, ale kúpila by som si ich asi desať, lebo pekný textil je moja slabosť ufff).

A ak ste bohatí, choďte si kúpiť Oschu a Artipoppe, a kúpte niečo tam aj mne, lebo po tom slintám už len z princípu. Howgh!

 

Postrehy od moominovských plienok – mesiac prvý

Môjho srcca šampiňón Taika mala nedávno (4. 7. ak chceme byť pedantní, 6. 7. ak sa pozeráme len na čísla) MESIAC, a už má o 1,7kg viac ako pri narodení. Zjavne je moje plnotučné, bio, eko, local, organic, zero waste mlieko superfood jak hovado!

Ona má teda prvý mesiac na matičke Zemi za sebou, a my máme zase za sebou prvý mesiac ako rodičia človeka, a nielen tibeťáka a perzského kocúra. Okrem toho, že to teda vôbec nie je také príšerné (rozumej, starostlivosť o novorodenca, ktorý je absolútne na nás odkázaný úplne vo všetkom), všelijaké veci som sa popritom toho mamalife naučila a všimla si.

Nasleduje neúplný a rozhádzaný zoznam novorodičovských postrehov písaný v miernom strese, lebo srcca šampiňón momentálne spí, ale nie je celkom isté, ako dlho jej to vydrží…a keď sa zobudí, pravdepodobne spustí rev, lebo treba superfood, ale že ASAP!

Väčšina vecí pre bábätká (a mamy), ktorú vám trh a internety a algoritmy internetov pretláčajú ako NEVYHNUTNOSŤ je marketingovo ocukrovaná chujovina a nepotrebujete ju.
Dokonca aj ten kočík je otázny, lebo niežeby sa v ňom väčšine malých homo sapiens sapiens páčilo. Srcca šampiňón je najradšej, keď ju nosím na sebe, a ja som najradšej tiež, lebo vtedy môžem venčiť Gimlíka. Mám teda kórejský chunei nosič (ZÁZRAK BOHOV), mei tai nosič (ešte pilujem techniku) a nedávno som si objednala nordicky sivý, bavlnený ring sling.

Okrem kočíka to vyzerá tak, že nepotrebujeme asi 99% vecí ktoré sú nám podsúvané kradmou rukou marketingovou, ale čo sa ukázalo byť užitočné jak hovado je napríklad toto:

• spomínané nosiče
• tehotensko-dojčiaci vankúš v tvare podkovy (sú ale drahé, môj stál 70 Eur ugh)
• cumle
• látkové plienky (ktoré používame furt a stále, a na všetko)
• jednorázové plienky (už sa chystám pomaly a lenivo prejsť na tie látkové, ale zatiaľ používame ňuňu najjemnejšie eko bio šecko plienky s moominkami, lebo Fínsko ta ňe!)
• prebaľovací pult (len tá mäkká časť, ten stôl pod tým nepotrebujete)
• vajco do auta
• celá fínska maternity package
• náhrdelník na ohrýzanie a držanie
• také tie okrúhle hovadiny, ktoré si dáte na bradavky v podprsenke, aby vám nepretekalo mlieko a nevyzerali ste jak úplný blázen (liivinsuojat po fínsky, netuším to ale ani po slovensky a dokonca ani po anglicky nie)
• kalciová masť (ďalší zázrak bohov, akurát že sa mi míňa)

Ostatné je fajn mať, ale rovnako sa to asi dá aj nemať. Neskôr bude treba viac vecí, ale kým je šampiňón takýto malý, treba jej toho fakt máličko – CECOK SUPERFOOD, lásku, teplo, suché plienky a spánok.

Deň so šampiňónom si plynie vo svojom vlastnom časopriestore
Nič nestíham, lebo minimálne teraz, kým fungujem ako on demand mliečny bar, tak sa nedá väčšinou nič, len sedieť s Taikou, nechať ju jesť, browsovať internety na mobile, alebo si čítať knihy a dať všetkému čas. Niekoho by z toho asi kleplo, ale mne to prospieva –  aspoň nesedím hodiny pred počítačom ako predtým, a skôr idem s deťmi – rozumej, s Taikou a s Gimlim – von. Jou, divný mater(in)ský wellness a mindfulness a hocijaký iný -ness!

Zlepšil sa mi multitasking
Minule som naraz dojčila, čítala si knihu (Solaris od Stanislawa Lema, mrazivo divná sci-fi klasika, ktorú som kedysi dávno čítala po česky, ale teraz po anglicky) a škrabkala Gimlíka na bruchu. To sú nové levely!

V telefóne mi pribudlo sedemstotisíc fotiek Taiky, takže už tam nie je len Gimli, Tuhka, kvetinky a Baltské more
Ona sa totiž každým dňom mení, takže mám FOMO jak blázen a fotím si ju. Jej fotky nikam nedávam (a ak náhodou neodolám na instagrame, tak aj tak jej zakrývam tvár), ale keď už mala ten mesiac, tak tuná je jedna zo včera!

Kruhy pod očami má po mame, to je jasné. :D

Upratujeme pravidelne, lebo musíme
Umývam(e) riad. Periem(e). Vysávam(e). Toto robí väčšina ľudstva, ale ja som to zvykla mať dosť na háku, a Brezák jakbysmet. Teraz to už nejde tak dobre (mať na háku), lebo nie sme zase úplní barbari, a chceme aby Taika vyrastala v čistom a kultivovanom prostredí. Méta je to ambiciózna, ale aspoň tie plienky opraté môžu byť, žejo.

Krôčik po krôčiku možno nebudeme bordelári, ale neviem neviem.

Už viem spať aj cez deň!
Toto mi vždy robilo problémy, ale keď musíš, tak musíš. Noci sú dlhé a rána sú rozmrzelo ospalé, a tak poctivo siestujem vtedy, keď siestuje aj Taika. Je to super!

Mám ďalší dôvod na existenciálne krízy a úzkostné stavy!
Niekedy si hovorím, že by som sa mala dať vyšetriť, lebo no považte… Už nemusím mať nervy len z toho, že čo bude keď/keby sa *vlož hororový scenár nejakej tragédie, smrti, bolesti, utrpenia a bezvýchodiskovej situácie* stalo hocikomu v rodine vrátane Gimliho a Tuhku, ale mám nový objekt na úzkosti ťažkého kalibru!

Čo z nej vyrastie? Čo keď umrie na SIDS a nevyrastie? Čo keď teda síce vyrastie, ale do sveta rozvráteného klimatickou zmenou, vojnou o zdroje, zničenou prírodou a preľudnenými mestami plnými plastu a hnusu? Čo keď z nej bude feťák a troska? Čo ak sa v 14-tich spriahne s nejakým chujom hnusným a otehotnie? ČO KEĎ…?!?!

Jój, nekonečné sú možnosti Hrozných Vecí, Ktoré Sa Môžu Taike Stať, a ja mám bujnú fantáziu. Je to ale debilná zábava na dlhé chvíle, neodporúčam to.

Okej, asi tak nejako na teraz, toť moje postrehy. Teraz je tu štvrť na dve v noci a asi by sa mi patrilo ísť spať, lebo spánok teraz nie je samozrejmosť.

Brú noc a pekný piatoček!

 

 

Je to taika, že je tu Taika

Dlho tu bolo tichučko sťaby Fín s udicou sediaci v strede zamrznutého jazera čakajúci na ryby, ale to preto, že som RODILA, DOJČILA a PLIENKY MENILA. Teda, dojčenie a menenie plienok trvá, rodenie našťastie už nie, lebo to bol ešte väčší záhul ako mi mohla moja divoká predstavivosť sprostredkovať.

Normálne totižto pôrod a príprava nášho (zázračného!) tela naň prebieha asi takto:

Ste tehotná, máte brušisko ako slon, hejtujete šecko a hlavne celé tehotenstvo, a ideálne (ale nie je to vždy pravidlom) medzi 37 – 42 týždňom vám v jeden moment odtečie plodová voda. Jou!!!

Potom (alebo aj predtým) vám začnú naozajstné (už nie nudné Braxton-Hicks) kontrakcie, ktoré najprv nie sú veľmi časté a bolestivé, ale ako sa pôrod blíži, kontrakcie sa zosilňujú a prichádzajú častejšie. Ak ich máte 5 minút od seba, pakujte sa do pôrodnice, JE ČAS.

Dojdete do pôrodnice, pozrú sa vám medzi nohy, a ak nie ste natural birth hipisák, tak vás nafetujú čím len chcete…a keď je váš krčok maternice otvorený na 10cm, je čas tlačiť (alebo mať cisársky rez, aj keď tam je to asi jedno).

Tlačíte (alebo vás operujú) a v jednom momente sa stane zázrak a z vás vylezie malý človek, ktorý ideálne ručí ako tur, a má vysoké Apgar skóre.

 

Ach, to znie tak jednoducho a priamočiaro.
U mňa to prebiehalo takto:

Bola som tehotná, mala som brušisko ako slon, ale nič som nehejtovala, lebo mi nič nebolo, slniečko švícilo, Gimlíka som vonku venčila, a život bol fajn.

Až na moment tri dni pred samotným pôrodným dňom, kedy mi začali kontrakcie. 10-15 minút od seba, a bolestivé jak hovado! (A to ja mám vysoký prah bolesti, lebo jednak endometrioticky bolestivá menštruácia človeka vytrénuje, a dvak som počas gympla chodila na taekwon-do, kde sme sa okopávali tisícorakými spôsobmi, drevené dosky nohami a päsťami prerážali, a na pästiach sme kliky robili.)

Dva dni som to (s pomocou paracetamolu, ktorý mi nezaberá, a s nahrievaným ovseným vankúšikom a s horúcimi sprchami a, …) nejako vydržala, ale potom sme v jednu noc išli do pôrodnice, lebo som si už fakt myslela, že zahyniem. Tam ma tri hodiny pozorovali na monitoroch, dali mi nejaké silnejšie analgetikum a TENS, povedali mi že som otvorená na 2cm a to je o hovne lebo to nie je active labour, a poslali ma domov. Že diki.

Tak som trpela ešte ďalší deň, aj keď tieto otrasné kontrakcie bez priameho účinku na nič (volá sa to prodromal labour, slovenský ekvivalent neviem) boli cez deň trochu menej príšerné…ale zase na noc prišli, a pri jednom zvlášť hnusne bolestivom sťahu mi začala odtekať plodová voda. KONEČNE sa niečo dialo. To bolo o 3.00 ráno.

O 7.30 ráno 6. júna sme sa zase dostavili do pôrodnice, a pôrodné asistentky ma čekli a zistili, že už to nebude taká nuda, lebo brány Morie sa otvorili na 5cm. Bol pôrodný deň!

V mojom utrpení som si zažiadala o epidurál, lebo to je medicínsky zázrak a najlepší vynález hneď po kolese a písme. A aj som ho dostala, ale trvalo to TRIŠTVRTE HODINU a dve špičkové anesteziologičky sa celý tento čas snažili zaviesť do mňa tú ihlu. Juj no, ale to nešlo, lebo moje stavce sú zjavne príliš blízko pri sebe. Skúsili to na piatich rôznych miestach, a ja som mala chrbát dopichaný jak smažka. Sranda jak hovado, obzvlášť s pretrvávajúcimi kontrakciami.

Okej, mala som epidurál, ale pre istotu mi odišli kontrakcie v intenzite v akej boli predtým. Takže mi dali oxytocín, ktorý kontrakcie vyvoláva. Čakali sme, moje brány Morie sa rozostúpili na požadovaných 10cm. Po istom čase mi kontrakcie naozaj začali (diki, oxytocín!), ale ja som bola taká uťahaná z troch dní hroznej bolesti a nespania, že som ani poriadne nevládala tlačiť, a veľmi neelegantne som ručala ako polomŕtvy byvol pri každom zatlačení. Najprv len tak na povzbudenie svojej morálky, ale keďže mi časom prvá a aj druhá várka epidurálu odzneli, neskôr už ozaj z REÁLNEJ bolesti. Nechcela cica natural birth, ale ho čiastočne mala.

V istom momente počas pôrodu vytiahla pôrodná asistentka ihlu v dĺžke asi 30cm (nerobím si srandu), ktorou by sa dali očkovať velociraptory, a zamierila si to s tým medzi moje nohy. Transvaginálny pudentálny blok, fakjea! V živote som tak nezavýjala, ako vtedy…asi aj karelské vlky ma počuli! Nuž, ale dobrá vec to bola, lebo som vďaka tomu mohla pokračovať, aj s odznetým epidurálom.

Ech proste..dlho to celé trvalo, teda aspoň na môj vkus. Dokopy som hodinu a pol tlačila ako magor, až o 15.11 vyšla von táto deva:

Chvíľku po pôrode, NEVERÍM že som to celé prežila! Odfotil nás Brezák, ktorý hrdinsky vydržal celý pôrod.

Túlime sa k sebe, obe unavené jak hovado.

Tadá!!! Prežili sme! Obe! Bol toto ale šťastný koniec mojho pôrodného utrpenia? Nie tak celkom. Čakali sme totiž ešte na placentu….ktorej sa ale nikam nechcelo. -_-

Takže ďalší oxytocín.
A tri pilule s hormonálnym koktejlom do môjho cteného zadku.
A dve pôrodné asistentky tlačiace mi na brucho.

A až potom to celé bolo za nami. Aj keď som ešte dostala vysoké dávky analgetík, lebo po hentakom zavádzaní epidurálu som mala extrémny risk strašných bolestí hlavy (našťastie tohto ma vyššie sily ušetrili). Jo, a päť stehov mám tam dole, ale to sa dalo čakať, ľudia nemajú celkom dobrý dizajn na pôrody (tá veľká hlava!!! chcem rodiť ako mačka, haló, tie nemajú také hlavy, a ide to ako po masle).

A teraz je tu s nami naša Taika!

---

TAIKA HELENA AHONEN

6. júna 2019 o 15.11
Váha: 3 285g
Dĺžka: 47cm
Obvod hlavy: 34,5cm

---

Fotka ešte z nemocnice. Takto trávime väčšinu času, pekne skin to skin, ako treba. :) Inak jej fotky (s viditeľnou tvárou) nedávam nikde na internety, lebo si ctím jej digitálne súkromie, ale pri tomto blogu robím výnimku, lebo je to celé špeci!

TAIKA, lebo sme poetické typy, a vo fínčine “taika” znamená “mágia” – a s mojou endometriózou a s tristo gynekologickými problémami je dosť taika, že nie som neplodná, a mohla som spoluvytvoriť takúto dievčinku. Je to inak ale normálne meno, nájdete ho vo fínskom kalendári (a aj meno Taiga, ak máte radi lesy).

HELENA, lebo na oboch stranách našich rodín žili Heleny, a Fíni zvyknú dávať druhé meno po zosnulých predkoch. Týmto zdravím prababku Helenu na ducovské nebo!

Taika, môjho srcca šampiňón. <3 Tu má asi dva a pol týždňa.

Inak toto materstvo zatiaľ nie je taká hrôza, ako sa všetci zastrájali, a myslím si, že to zvládame s gráciou, ja a aj Brezák (ktorý je OTEC SNOV, prisámbohu!! dobre som sa ja vydala, za najlepšieho chlapa vo vesmíre :)).

Jo, spím(e) menej,
Jo, nestíham všeličo, lebo sa venujem Taike.
Jo, mám kruhy pod očami a mliekom zašpinené podprsenky.
Jo, nemôžem venčiť hocikedy a hocijako, lebo Taika.
Jo, nemôžem si hocičo obliecť, lebo dojčím.

Ale to je všetko v pohode, a dá sa to zvládnuť. A dneska sme sa už vlastne aj išli venčiť! Taika spiaca v mega pohodlnom a praktickom kórejskom chunei nosiči (objednala som si ešte dávnejšie z USA), Gimli cupitajúci pri mne a ja, šťastná ako blcha, že sa spolu všetci venčíme, a slnko švící, a je leto, a sme rodina, teraz už aj s malým človákom. La dolce vita.

Dnešné venčenie sa. Kruhy pod očami sú kvalitné, ale aj level mojej spokojnosti.

Vitaj na tomto svete, Taika! :) <3 Je nám cťou byť ti rodičmi. :)

S brušiskom na severe, časť druhá – fotky v lese

Som členkou v jednej medzinárodnej fejsbúkovej skupine, kde sme združené cice s odhadovanými termínami pôrodov v júni a v júli 2019. A je tam strašne veľa Američaniek. A pre Američanky je hocičo príležitosťou na oslavu, barbecue, párty, rodinnú stretávku…a fotky! A tie fotky samozrejme vyžadujú nejaký ten glam squad, ktorý z vás spraví bohyňu dokonalosti, a takisto by ste ideálne mali stráviť aspoň polovicu života výberom správneho oblečenia a doplnkov na daný event. Bonus body, ak budete mať na sebe šaty ako cukrová vata.

Najprv mi to prišlo celé drbnuté a prehnané a egocentrické (niežeby to čiastočne nebolo).

A potom sa mi to začalo páčiť! Šak lebo #YOLO ta ňe, prečo si nespraviť z hocičoho happening?

A tak som Brezákovi navrhla, že po vzore týchto Američaniek (ktoré asi od zočenia dvoch pásikov na ošťatom tehotenskom teste riešia baby shower a maternity photoshoot a gender reveal party a name reveal party a, …) pôjdeme tuná kúsok od nás do minilesa, ktorý mám špeciálne rada a často tam venčím Gimlíka.

No, a teda že síce žiaden glam squad nemám, ale keď už nič iné, tak si nahodím na seba zopár šiat a na pamiatku (a pre budúce pobavenie potomka) cvakneme jeho profesionálnou zrkadlovkou moje majestátne 35-týždňové brušisko.

A tak sa i stalo! Aha ho, pár fotiek z nášho lesa na Lauttasaari:

Toto je moja obľúbená, možno preto, že je viac vidieť les ako mňa. Šaty od Mamalicious, príroda od Matky Zeme, vonku kosa jak hovado (asi 5C).

Typická póza, ktorú jednoducho MUSÍTE, aj keď sa cítite bizarne (na rozdiel od vojvodkyne Meghan si ja brušisko takmer nikdy nedržím, takže ech…no ale dobre, kvôli fotke môže byť!). Šaty od Zuzany Zachar (Sashe). Kedysi som mala ideu, že by aj neformálnymi svatebními mohli byť, ale to by svadba musela byť v lete a nie v marci, keď je v Joensuu meter snehu a -5C a studený karelský vietor. Človek mieni…

Bodkatý šifón je najvác! Šaty od Zuzany Zachar (Sashe), šestitá brada od Matky Prírody. xD

Môže byť niekto takýto široký? Och joj. Šaty od malej bulharskej značky ESCUARA (Etsy), a to sú moje druhé a posledné maxi šaty v skrini. Rovno sa aj zišli…heň, aké sú pekné v tom mäkkom, večernom svetle!

YOLO! A teraz už len počkať, kým to prepukne…

Ešte mesiac! Dneska som konečne kúpila balenie jednorazových plienok (látkových mám 20, ale som realista ahem) s Moominami (!), to bol asi dobrý krok. Ešte nám chýba vanička a marihuanové koláčiky na ukľudnenie a sme vybavení. Nejako bolo, nejako bude…veď je to len ľudské šteniatko… :D

The only way is through.