Sťahujeme sa (zase raz)

Akseli Gallen-Kallela a maľby z Kalevaly, kde matkin výraz zhruba zodpovedá mojim pocitom ohľadom sťahovania sa

Niekto si každý rok kupuje nové lodičky, iný každoročne chodí lyžovať do Álp, a my sa zase raz sťahujeme (siedmykrát za 10 rokov, takže priemerne každého 1,5 roka dpč). Tentoraz sa ZASE sťahujeme do severokarelského Joensuu a vzhľadom na to, ako som po týchto trilión sťahovaniach začala sťahovanie neznášať ma odtiaľ nikto ani heverom nevypáči. Jedine žeby sme vyhrali lotériu, tak potom vilka na Kanárskych ostrovoch by ma presvedčila, ehm…

Len tak z brucha, kde vlastne sme už s Brezákom bývali?
(Do tohto zoznamu rátam len miesta, kde sme platili nájomné, nie bivakovanie u mamy alebo u babky v dome zadarmo)

Helsinki – Kallio, 1i byt mikroveľkosti bez balkóna ale zato v hipsterskej štvrti
Sem som sa Brezákovi nasáčkovala, keď som dostala v Helsinkách job. Nemohla som si tam doniesť Gimlíka, takže som bez neho asi tri mesiace trpela, ale zvládli sme to. Brezák mal v byte veľa kníh, najmenšiu kuchynku, akú som kedy videla (a v nej len jeden poriadny nôž – ale zato japonský!) a do centra sa dalo prejsť aj pešo. Nezabili sme sa, lebo sme obaja chodili do práce, a veľa do mesta, a my sme vôbec harmonické osôbky, takže to šlo (výbušnejším typom ale neodporúčam, garsónky sú jed vzťahov, špeciálne multikultúrnych, kde sa len učíte divné, cudzinecké zvyky toho druhého).

Helsinki – Pitäjänmäki, 2i byt so zaskleným balkónom a so starou kúpeľňou, na 2. poschodí
Naše prvé echtovné spoločné bývanie roku pána 2012 (pred DESIATIMI rokmi! fujha, starneme, o chvíľu budeme v urnovom háji). Fajn byt, prdel Helsínk, ale mali sme blízko príma venčovisko a pekný les s vojenskými relikviami a zákopmi (!). Pred balkónom sme mali dve vysoké brezy, a kúsok od bytovky škôlku, kde som videla deti v overaloch hrať sa vonku aj keď bolo -20C, prípadne plácať sa v ľadovo-blatových kalužiach.

Bratislava – Ružinov, 2i byt s DVOMI balkónmi, na 4. poschodí
Na necelý rok sme si odskočili do Ružinova, lebo sa nám zacnelo po (vtedy ešte) lacnej a veselej Bratislave. Bývali sme kúsok od ružinovskej nemocnice a od legendárneho U Deda, chodili sme s Brezákom a niekedy aj s Gimlim na pivečko, bryndzové halušky a Kofolu a z času na čas do Nu Spirit Clubu a KC Dunaja a potom nočákmi späť. Ou jé! Ešte musím dodať, že sem sme nesťahovali všetky rárohy z Fínska, ale majsterským tetris spôsobom sme ich uložili do pienvarasto, malej kobky na uskladňovanie vecí, ktorú sme si prenajali v Helsinkách.

Tampere – Tesoma, 2i byt so SAUNOU a s veľkým, zaskleným balkónom, tuším na 3. poschodí
Toto bol megasuper nový byt pri peknej prírode, aj keď (v tom čase) v okrajovej štvrti Tampere, kde líšky dávali dobrú noc. Za oknom sme mali les, v ktorom bolo veľa mravcov rástlo toľko božských hríbov, že sme ich sušili v našej saune, a kúsok za lesom bolo pekné jazero, kam sa chodili otužilé tety kúpať aj v decembri. Teraz je štvrť Tesoma dobudovaná, mierne gentrifikovaná a nastajlovaná, a v lese je možno menej hríbov, lebo je v lokalite žije snáď 2x viac ľudí.

Helsinki – Lauttasaari, prízemný 1i byt so samostatnou kuchyňou a so super balkónom
V tomto byte sme bývali najdlhšie, vyše päť rokov. Patrí takému bohatému, sofistikovanému švédsko-fínskemu dedovi, ktorý má asi tristo nehnuteľností a žije si rentiérsky život. Jednoznačne náš najobľúbenejší byt, respektíve lokalita bytu (aj keď na jeseň a v zime je tam odporne, čomu je venovaná asi trištvrtina tohto blogu – ja proste nezvládam mokré, studené, vetristé počasie, fakt NIE). Veľakrát sme ochkali, aké by bolo super bývať na Lauttasaari vo vlastnom byte, ale budiž – kto má pol milióna na 3i byt? My nie, takže ništ.
Kým sme bývali na Lauttasaari, chodievala som s Gimlim na dlhé prechádzky okolo pobrežia Baltského mora, postavili nám tam metro (pre mňa ako Bratislavčanku nevídaný jav, lebo viete ako je to s bratislavským metrom…), otvorili skvelú thajskú street food putiku a zrekonštruovali jedno nákupné centrum.
Na Lauttasaari sme prvé tri mesiace bývali s bábätkom Taikou, adoptovali sme si tam kocúra Tuhku, a bývali sme tam ako kohabitujúca dvojica (fínsky, super romantický výraz pre dvoch ľudí, ktorí spolu proste…bývajú) aj ako manželský pár. Užili sme si kúpanie v mori, slnenie sa na balkóne a večery s vínom a so syrom (pribrala som asi sto kíl, ale stálo to za to!). Doteraz je pre mňa Lauttasaari domovská štvrť, takisto ako v Bratislave sú to Kramáre a v Piešťanoch zase Floreát. :)

Bratislava – Kramáre, prízemný 2i byt bez balkóna s podivnou dispozíciou (na jednej strane tma ako v hrobe, na druhej strane super presvetlená izba a grandiózny výhľad snáď až ku Danubiane)
Tento byt patril manželovi mojej sesternice, a keď sme sa sem presťahovali, dovolil nám tam bývať a platiť prudko nekomerčné, nízke nájomné (ďakujeme!). Kramáre sú môj hood, takže som tam bola šťastná ako blcha, lebo som chodila po svojich starých chodníčkoch, a mohla som hromžiť na tých Oravákov, ktorí si kúpili mamin starý byt a zase raz v ňom neboli. S Taikou sme sa pekne pohrali na miestnych ihriskách, chodili sme dosť často do lesa, a Brezák vybiehal na nákupy do veľkého Kauflandu na Patrónke. Kramáre sú vždy fajn. Ak toto číta nejaký milionár a chce ma potešiť, môže mi tam kúpiť aspoň 1i byt, dík!

Bratislava – Staré Mesto pri rozhlase, obrovský 2i byt bez balkóna na prízemí
Keď sa sesternicin manžel rozhodol predať byt na Kramároch, sťahovali sme sa zase…ale našťastie, sesternica mala voľný jeden byt, ktorý zdedila po rodičoch a dovolila nám tam bývať, zase za priateľské nájomné (zase ďakujeme!). V tomto byte bývame teraz, a je to zvláštne, lebo si pamätám, ako sme sem za sesternicou a bratrancom chodili na návštevy, ako tu kedysi bývali teta a ujo, a ako som chodila osem (príšerných!) rokov na Vazku na gympel (pfuj, mala som ísť ja vtedy na ŠUPku, ale už je neskoro frflať). Ešte zvláštnejšie je, že môj tatko so svojou exmanželkou (!) spoluvlastní super obrovský byt tuná asi o ulicu ďalej, ktorí patril jeho rodičom – a – teraz ide plot twist – býva tam jeho exmanželka. To by ani Monty Python nevymysleli! Budiž no, vraj je to fajn byt, ale nikdy som v ňom nebola, takže to nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť. :P
Späť ale ku sesternicnmu bytu…..sťahujeme sa, lebo nemôžeme tu kvasiť donekonečna. Byt si v Bratislave nekúpime (pravdupovediac, už asi ani nechceme), prácu máme skôr vo Fínsku ako tu, a pre Taiku je školstvo a zdravotníctvo jednoznačne lepšie vo Fínsku ako tu. Takže teraz sa zase raz balíme, všade máme krabice….no, ako vždy! Už sme v tomto profíci, ale extrémne nám to už lezie na nervy.

Sťahovať sa budeme teraz v priebehu februára do Joensuu (2173km odtiaľto, celkom štreka), do štvrti Kuusela a získali sme dokonca mestský nájomný byt – TROJIZBOVÝ, S BALKÓNOM a nie na prízemí, ale na 3. poschodí! Júj! Je možné, že tam zmrznem, ale zmrznem v troch izbách a na balkóne, takže to bude príma odchod z tohto sveta!

Pôdorys nášho budúceho bytu – všimnite si VH, alebo vaatehuone – ŠATNÍK! Bisťu, cítim sa ako Carrie Bradshaw, ale v legínach a v škaredých barefoot čižmách.

---

Okrem témy sťahovania ešte pár oznamov…

Hovorila som do ešte v decembri do SME Žena o fínsko-slovenských Vianociach, prečítajte si to TU (čaká vás ale paywall).

Do predpredaja ide kniha Kórejské halušky s príbehmi o Kórey od skvelej Dominiky Sakmárovej, ktorú som ilustrovala a robila som aj dizajn obálky – predobjednajte si ju napríklad v Martinuse TU, alebo na stránke vydavateľstva Inspira Publishing TU.

Jéj, a dream come true! Vždy som chcela dizajnovať obálky kníh a ilustrovať do kníh a zrazu je to tu :)

S Inspira Publishing debatujeme aj o tom, že ja napíšem knihu o Fínsku a vyzerá to sľubne, tak vám dám potom vedieť!

Toť vsjo, idem sa zase baliť. Ach jaj! Už nech tam sme….dám si karjalanpiirakka a zapijem to predraženým fínskym pivom a strašne si vydýchnem. Sťahovanie je na hovno!

Vyše dva roky na Slovensku, Covidy a iné zábavčičky

Nepíšem tu veľmi, lebo – čo by človek v tomto každodennom marazme povedal?

Bola – je – bude? nekonečná pandémia.

Vláda kradne.

Tá minulá, a aj tá čo príde po tejto súčasnej.

Očkovaní a neočkovaní sa hejtujú, a svet sa točí ďalej.

V Tatrách a v Piešťanoch je furt pekne.

V Bratislave stoja byty ako niekde v Londýne, akurát, že tu sme v Bratislave a nie v Londýne.

My byt stále nemáme, a je nám to už fuk.

Taika rastie ako z vody, a hovorí slovensko-fínsko-anglicky.

A…je tu krásna jeseň!

Na prechádzke z Prezidentskej záhrady.

Budeme sa pravdepodobne niekedy v januári sťahovať do Joensuu, ktoré Joensuu bola kedysi strašná prdel, ale medzičasom sa to tam veľmi zlepšilo, a mestečko je to veľmi príjemné a na život prijateľné (teda, ak vám nevadí, že okolo je na trilión kilometrov len ihličnato-brezový les, jazerá a… Rusko).

Taika tematicky s fínskou vlajkou :P

Gýčovitá rodinná fotečka v zámockej záhrade v Pezinku (choďte sa tam kuknúť, je tam nádherne!)

V Karélii budem mať asi zase o čom písať, lebo to bude predsálen (staro)nová skúsenosť, a ak nič iné, Brezák mi sľubuje, že tam bude oikea talvi, teda naozajstná zima – a nie tá tmava, mokrá, hnusná, sychravá, pomalá S M R Ť, ako je zvykom pri pobreží Baltského mora (predstavte si Škótsko, ale s 56x drahšou whisky).

SŇACH!

BEŽKY!

ĽAD!

POLÁRNA ŽIARA! (Vraj v Severnej Karélii je celkom obvyklá, v zime ju viackrát do mesiaca môžete vidieť!)

HRÍBY!

ČUCORIEDKY!

SAUNA!

KOMÁRE!

NUDA!

Dobré to bude, aspoň teda zatiaľ som (opatrne) optimistická. Keďže som si odvážne skúsila, že Slovensko je skvelé, ale fakt to tu nefunguje, a rodinný život mi dosť poprehádzal priority (rozumej, Taika a jej wellbeing sú najdôležitejšie), teším sa na špičkové školstvo, zdravotníctvo, vymakané ihriská a knižnice s krásnymi detskými knižkami. A fínska vláda, ktorá je k rodinám štedrá je tiež milý bonus, ku ktorému sa rada vrátim.

Ale ako sa hovorí, grass is always greener on the other side, takže mi dajte v Joensuu tak mesiac, a začnem zavýjať, že je tam zima a tma, a že chcem Kofolu, bryndzové halušky a sedieť v kaviarni na Hviezdku…ja sa už poznám!

Všetky nehnuteľnosti, ktoré sme si nekúpili

Dlho som v hlave nosila tento blog, ale hovorila som si, že šak ale toto nemôžem takto na internety zavesiť, lebo a) sa priznám verejne, že sme socky, b) celý realitno-hypotekárny svet bude vidieť, že sme socky, c) upadnem do ešte väčšej depčičky. Ale potom prišiel Nový Rok a ja som hodila tieto obavy za hlavu (spolu so všetkými nehnuteľnosťami!) a idem do toho, pre obveselenie a poučenie ľudstva. Ak ste v podobnej situácii, súcitím. Ak v podobnej situácii nie ste, buďte radi, buržuji!

---

Ale po poriadku.

Snáď pred skoro rokom a pol sme sem, do Bryndzalandu, dokvitli s malou, vtedy 3-mesačnou Taikou a s tým, že vďaka štedrej rodine máme k dispozícii peniaze na kúpu vlastnej nehnuteľnosti. Mama má kontakty všade možne a cez kamošku realitnú agentku/právničku nás odporučila na údajne super mega najvác hypotekárnu poradkyňu.

A tak sme si zadefinovali, že v predraženej BA by sme mohli dosiahnuť možno na väčší 2i byt, alebo na starý 3i byt v paneláku. Ja som chcela zeleň a balkón a ideálne nie prastarý panelák (tehla by bola super), Brezák nechcel byť extrémne ďaleko od centra, a zhodne sme nechceli Petržalku, Slovnaft vo výhľade, Volkswagen vo výhľade, a rušné cesty pod oknami. Oh how sweet, how naive…. Ale teda vidíte, požiadavky sme mali všeobecne nudné a neextravagantné, žiadne terasy a Bôriky.

Normálne sa pochechtávam, keď to tu píšem, lebo pri našich bright-eyed and bushy-tailed začiatkoch sme netušili aké rio tóčo nás čaká – ale teda, po pravde to netušil nikto! Ujo Covid bol totiž ešte v Ázii a Slovač si išla svoje, popíjajúc pivečká na teraskách a žerúc krémeše v kaviarňach. Júj, to bolo. Stratený svet!

A tak sme začali hľadať, chodiť na obhliadky a vyberať si…a…ech…nuž….poďme k veci radšej…nasleduje bohulibý zoznam nehnuteľností, ktoré sme si nekúpili:


1. Kramáre, 2i byt s veľkým balkónom, 156 000 €
Fajný byt, síce nad garážami, ale balkón bol grandiózny a majiteľky z ceny zhadzovali ako mačky zhadzujú zo stola poháre. Tu sme vajatali, ja som furt chcela od Brezáka a mamy, aby sa vyjadrili, či je to dobrá voľba a takisto Brezák ešte nemal trvalý pobyt v SR, čo banky nemajú radi (neskôr sme zistili, že banky NIČ nemajú radi, ale v čase takmer kúpy tohto bytu sme boli ešte tabula rasa)… No proste… Nakoniec sme sa vyhuhňali, že teda BERIEME, ale mysteriózne sa ZRAZU objavil kupca s hotovosťou , ktorý bral byt aj garáž za plnú cenu a realitná agentka bola taka charakterná, že mi to oznámila SMSkou (!) večer pred plánovaným podpisom rezervačnej zmluvy.

2. Lamač, veľký 3i byt s dvomi (!) balkónmi, 159 000 €
Tento byt bol síce v paneláku na Heyrovského ulici, ale vole…to bol B Y T! Výhľad na Karpaty z okna, obrovské izby, DVA balkóny….krása, fakt krása. Keď budem veľká, kúpim si byt v Lamači. V tomto byte bývala echtovná katolícka rodinka so ŠTYRMI deťmi, všade mali krížiky a sväté obrázky, ale ani milosrdenstvo Božie nás neochránilo od toho, že keď sme realiťákovi povedali, že teda berieme, emailom nám oznámil, že “sa ešte objavila rodinka s hotovosťou, takže to bude zaujímavé” – rozumej, je DOBA KEŠU, vy choďte do paže.

3. Koniec Dúbravky, príjemný 4i byt, 145 000 €
Ach, tento byt, to mi spôsobilo najväčie nervy. Tento byt, to bol rituál prechodu a moje osobné doktorandské štúdium na tému aké dodrbané môže šecko byť, a ako sa tu NAOZAJ nič nedá a nič nejde. Tento byt bol vrchol našich bratislavských realitných ambícii, lebo mal až ŠTYRI izby, a teda jedna z nich by mohla byť echtovným home officeom. Bol v pôvodnom stave, ale to bolo fajn, lebo sme mali celkom víziu, ako ho prerobiť.
Povedali sme teda (výbornému! slušnému! profesionálnemu!) realiťákovi, že berieme. Podpísali sme rezervačnú zmluvu a vysolili 4000 €. Začali sme riešiť hypotéky. Prišiel Covid. Meškali sme so všetkými termínmi všetkého, hypo poradkyňa začínala pôsobiť nie až tak schopne a úžasne, ale časy boli na chuja. Za dva a pol mesiaca mojich, realiťákových a majiteľových vytečených nervov sme vyriešili…..nič. A prišli sme o tie štyri litre, a ešte realiťák platil majiteľovi zmluvnú pokutu 2000 €, a neskôr ten 4i byt predával so zníženou cenou. Ekzémy som mala aj na prdeli, a nervy v kýbli. Adulting ako sa patrí…a ako bonus aj Covid, pre ktorý banky unisono stopli hypotéky žiadateľom s príjmom zo zahraničia, čo je presne Brezákov prípad.

4. Kramáre, 2i byt s balkónom v pôvodnom stave, 145 000€
Po prestávke v hľadaní a jemných náznakoch, že Covid paranoidné banky sú už menej paranoidné sme opatrne išli na obhliadku na našich obľúbených, domovských Kramároch. Hypo poradkyňa mala dobré správy, v UniCredite to vyzerali s predschválením úveru sľubne…a tak sme na tento panelákový byt bez výťahu, ale zato s balkónom s výhľadom až na rakúske kopce kývli, že berieme. A čo sa stalo? Nedostali sme hypotéku. Tu som mala už na mále s nervami, ale sisu, všakže? Ale priznám sa, že ešte 3 mesiace som bola bola nešťastná, keď som išla okolo tohto bytu.


…po týchto štyroch nezdaroch v najväčšej dedine na Slovensku sme si dali pohov. Ja som si medzičasom prečítala všetko o alternatívnom bývaní a o stavbe domu (teraz sa môžem celkom kvalifikovane hádať o stavebných systémoch, energetických kategóriách, ekologickej výstavbe a pasívne solárnych princípoch architektúry) a povedali sme si, že buď si kúpime niečo v okolí Piešťan alebo niekde v Pezinku, a teda že ak nie byt, tak by bolo dobré si kúpiť stavebný pozemok a v lepších časoch si zobrať úver na stavbu domu, alebo si kúpiť ruinu starého domu a ten si postupne zrekonštruovať.

Po premýšlaní a neskoršom zamietnutí ruiny mini domčeka v obľúbených Smoleniciach (45 000€, 315 m2 pozemok a ruina 5 x 6m2 z nepálenej tehly) sme išli do Pezinka na obhliadku bytu na Muškáte.


5. Muškát – Pezinok, 3i byt prerobený na 4i byt, 122 000 €
Fajn byt. Vnútri gýč, ale bytovka bola z tehly, do centra Pezinka to bolo kúsoček, Karpaty tiež kúsok, každý rok lokše a burčiak….chceli sme ten byt. Ach, veru! Hypo poradca realiťáčky predávajúcej tento byt nám dal kontakt na poradkyňu v Prvej stavebnej sporiteľni, s tým, že cez mamu by sme možno mali šancu na úver, ak by mama bola hlavným žiadateľom a nadobúdateľom nehnuteľnosti (ó, aké veľké slová som sa naučila!). Pani v PSS sa poškriabala na hlave, upozornila ma, že úrok tam bude určite nad 3 percentá a poslala mi zoznam trilión dokumentov, ktoré by mala mama vydokladovať. Vysrali sme sa na to.

6. Moravany nad Váhom, malinký pozemok za 32 000 €
Tento pozemok je možno ešte stále v predaji. Mali sme naň spadeno, lebo Moravany sú super (a domovská obec – môj dedo tam dokonca na ZŠ riaditeľoval a postavil tam telocvičnu, vysadil stromy…teta sa tam vydávala v kaštieli…no proste, domov), ale nechceli sme ho kúpiť bez územno-plánovacej infomácie (ÚPI), ktorá definuje čo a aké veľké sa môže kde postaviť (ak vôbec). Realiťák mal v paži a povedal, že šak nech si to vypýtame. Ja že šak dobre, a jala som sa kontaktovať moravanský stavebný úrad. To bolo v lete roku pána 2020. Medzičasom je január 2021 a ja to ÚPI stále nemám, aj keď som ho žiadala emailom 3x, písomne 1x a volala som tam asi 5468x, lebo oni majú proste v prdeli. Na email má prístup len značne nevrlý starosta a nejaké zákonné lehoty sú len na srandu. Slovensko, domovina moja!

7. Moravany nad Váhom, väčší pozemok na kraji obce, 53 700 €
Tento pozemok je tiež stále v predaji. Predáva to výborná realitka, pozemok je na dobrom mieste, má fajn veľkosť 443m2….ale zmluvy sú napísané nie celkom ideálne, a aj keď by nám to spriaznená právnička profesionálne vedela editovať, aby nás nygdo neošáleu (piešťanský dialekt), vzdali sme to, lebo sme našli nehnuteľnosť č. 8, tuhľa hneď…

8. Moravany nad Váhom, malý rozpadnutý domček, 24 000 €
Tento domček je tiež ešte v predaji. Fakt sme ho chceli, lebo je na super mieste, ale nič sa nedá, lebo Covid a jeden zo spolumajiteľov je zastrčený v lockdownovom Francúzsku a lockdownové Slovensko je tiež ďaleko, a…no proste, osud nepraje. Medzičasom nám to už začalo byť fuk, aj keď podchvíľou si na túto ruiničku ešte spomeniem.

---

Tam sme zatiaľ skončili. Peniaze stále sú, chuť čokoľvek riešiť už až tak nie, lebo ako sme sa zatiaľ naučili, na Slovensku nič nefunguje tak, ako by malo, a nikomu sa tu nedá poriadne veriť. Ešte sme premýšľali, či by sme babke na roľu nedali mobilný dom (rozumej drevostavba na zemných vrutoch, ktorá funguje off grid), ale to tiež nie je úplne dobrý nápad, lebo roľa je v extraviláne a vedie k nej len blatistá cesta bez svetiel.

Takže zatiaľ nič.

Možno to spravíme tak, že si tu predsálen niekde kúpime pozemok (striktne len za sumu, ktorú máme v keši, žiadne spotrebné úvery k tomu ani ništ), odsťahujeme sa zase (na čas? navždy? netuším) do Fínska (kde môže Brezák dostať úver na nehnuteľnosť vcelku jednoducho, a možno dokonca aj ja, aj keby som tam bola SZČO na materskej – čo je napr. v SR veľký problém) a neskôr uvidíme. A možno budeme navždy v podnájme v Bratislave u extrémne zhovievavej sesternice a peniaze odložíme Taike na univerzitné štúdium na Stanforde (no pressure…). Alebo si postavíme maringotku na mamin pozemok a budeme žiť ako hipisáci. Alebo si postavíme jurtu u babky na roli a budeme žiť ako ešte väčší hipisáci! Alebo… nuž, to Fínsko vyzerá najschodnejšie, ale ešte kľud, zatiaľ sa nič nedeje. Predýchávame a čakáme na koniec Covidu.

---

Na to, že bývanie je jedna zo základných ľudských potrieb je to tu teda kurevsky ťažké nejako to vyriešiť, pokiaľ nie ste otrok korporátu s dobrým platom (tých majú banky na hypotekárne zotročenie najradšej). Kde sú tie časy, keď sa prideľovali panelákové novostavby? Och áno, tie časy, kedy sa aj na hraniciach strieľalo a do kotolní sa spisovatelia posielali makať…. Tie časy by som späť naozaj nechcela, ale taký hnusný panelákový byt by sa teraz celkom aj zišiel. Fňuk!

---

A aby som skončila na fínsku nôtu, lebo to porovnanie sa tu žiada…

• vo Fínsku máte ÚPI rovno napísané v texte inzerátu od realitky, ktorá daný pozemok predáva (niekedy je ÚPI napísané aj NA pozemkoch, ak je tam rovno do zeme zastrčená tabuľa o predaji) a dá sa tomu veriť, a aj si to na stavebnom úrade overiť
  
• vo Fínsku existuje niečo ako “STK nehnuteľnosti”, kde príde audítor, spraví kompletnú prehliadku celej nehnuteľnosti do najmenšieho kúsočka drievka, a vypracuje podrobnú správu o stave stavby a o tom, čo kde treba prerobiť, vymeniť, ako kde zateká, ktoré okno prefukuje… Volá sa to kuntoarvio a kľudne to môže mať husto popísaných 30 strán, ktorým môžete veriť.
  
• fínski realiťáci vám nehovoria bludy (vo veľa prípadoch ani tí naši, ale hm…)
  
• fínske obce chcú daňovníkov, takže predávajú, alebo dlhodobo prenajímajú pozemky za symbolické sumy (typické je napr 1000m2 za 11 000 €, ale už som videla aj pozemok za 500 €). Toto sa netýka Helsínk a okolia, tam je príšerne draho, ale ak ste ochotní ísť bývať do ospalého mestečka v strede lesa, bude to asi dosť budget-friendly záležitosť.
  

Toto budú vaši (naši) jediní susedia, ak budete (budeme?) žiť severne od Oulu. Fotka z Pixabay.

Ach. Takže tak. Teraz už viete, že sme socky! Covid socky! A budeme v jurte a bude nám hej.

Tri a pol mesiaca

Trapas takáto frekvencia písania, ale ak nechcem, aby sa z tohto stal ďalší mamičkovský blog, tak som asi radšej ticho. Lebo okrem mamičkovania robím len toto:

• venčím (s Taikou v nosiči – NOSIČE SÚ NAJLEPŠIA VEC NA SVETE, ĎAKUJEM AMEN – viac na konci blogýsku)
• spím
• vďačne pozerám na Brezáka ako božsky varí
• jem, čo Brezák božsky navaril
• kmitám na slovenské veľvyslanectvo vybavovať papiere Taike
• sprchujem sa
• vymieňam si prsné vložky (?!) za čisté, a tie špinavé periem
• snažím sa na jednom logu robiť, ale trvá mi to jak lačnému srání, a už asi týždeň mám otvorených tristo okienok s tristo fontami, ale skutek zatím utek
• zbieram hríby (viď môj Instagram)
• šmelím veci na miestnom Bazoši a triedim a balím, lebo sa KONEČNE ideme FAKT presunúť na Slovensko na dobu neurčito dlhú, ale možno aj na furt (kto ma chce stretnúť, ozvite sa mi a KÚPTE MI KOFOLU A SLIVOVICU MEDOVINU A BRYNDZOVÉ HALUŠKY A MAKOVO-LEKVÁROVÉ LOKŠE, ďakujem amen namaste allah akbar)
• online nenakupujem – rozumej, keď sa nudím pri nejakom zdĺhavom dojčení, alebo keď na mne Taika zaspí a nedá sa ništ, browsujem rôzne e-shopy a mám taký šport, že aj keď si prezriem trilión produktov, nič si nekúpim. Online window non-shopping, jou. 

 

Takže, dá še.

Taika je už veľká, ukecaná, pekná, má hĺbavé, múdre (a MODRÉ!) oči, silná je jak drak a váži 6,9kg, čo je v hornej hranici rastovej krivky. Takisto dĺžkou 64cm je v hornej hranici…ako hovoríme v Piešťanoch, baba jak plt! :D Digitálne súkromie jej poctivo na internetoch dodržujem, ale keď už mala tie tri mesiace, tak pár fotiek vám ukážem:

Venčíme sa po Lauttasaari. Taika je v našom obľúbenom, mäkkučkom BB-Tai meh dai nosiči, ktorý som vyšmelila úplne nový z fínskeho Bazoša za 40€ namiesto obvyklej ceny 89€. Ta fajne!

V pandovom pyžamku a s chlpatými bratmi :)

Prvýkrát v metre v kočíku (nie v nosiči) a velice nenadšená (ani zajko nepomohol), ale mater nadšená, lebo cestujúci s kočíkmi v Helsinkách nemusia platiť MHD lístok :D Išli sme takto na veľvyslanectvo niečo vybavovať….a naspäť išla v nosiči a kočík mi vozil ruksak. Typické!

Fotka tuším zo včera, ňuňu.

Ida cestú na Neuvolu, Taika v Ergobaby nosiči a okolo nás nazadrzateľná JESEŇ. Tuná to už vypuklo, dneska ráno bolo 8 stupňov…brrr!!!

Takže tak voľajako. Ešte by som chcela oznámiť vospolok, že ma veľmi baví byť mamou, ale to sa dalo čakať, lebo to ma bavilo už pri neónkach v akváriu, akurát ma nikdy nenapadlo, že ma to bude takto baviť aj pri mini človeku. Ale baví ma to, je to super!

Samozrejme, mali sme šťastie, že Taika je zdravá, my sme zdraví (aspoň fyzicky, duševne ktovie :D), žijeme v blahobytnej Európe, máme strechu nad hlavou a z vodovodu tečie čistá voda, atď, atď…ale chápeme sa, mohla som aj hrozne týmto celým trpieť, čo sa ale nestalo. Dokonca ani nerozmýšľam nad svojím strateným single bezdetným životom, ako v každom druhom článku nejaká autorka zavýja, lebo whatever, nie? Boli dlhé noci v Subclube, už nie sú (čo je asi aj dobre, lebo fuj tie hajzle tam! Ja už len mojitko v Nu Spirit Bare môžem pochlipkávať, ale ani to nie teraz, až keď bude Taika väčšia :D), ale všeličo iné je nové a zábavné (a aj menej zábavné, napr., že máme na matraci nevyprateľný fľak od Taikinej ahem, veľkej potreby epických rozmerov).

---

A ešte úplne na koniec, dodatok o nosení detí – je to prisámbohu že NAJLEPŠÍ (a asi aj najprirodzenejší) nápad, ktorý si veľmi s Taikou užívame, a len ďakujem kapitalizmu, konzumerizmu a globalizácii za to, že je na svete toľko druhov rôznych nosičov! Ach!

Keďže som dlhšie hľadala, čo by tak bolo dobré (a dobré sú podľa mňa rôzne nosiče na rôzne príležitosti), skončili sme s Taikou s tým, že máme (z fínskeho Bazoša za 10€) naťahovaciu šatku (belgickú Babylonia Tricot-Slen Organic), ružový, kórejský Konny Baby (super vec, odporúčam), obvyklý iHosa kórejský chunei (toho času zbalený, lebo Taika sa rada v nosiči dojčí a tento chunei na to nie je ideálny), Ergobaby Original (SUPER – a za 20€ z fínskeho Bazoša!), Babylonia BB-Tai meh dai nosič (ňuňu…tiež z druhej ruky, som eko!), jeden príjemný Marsupi Breeze (super, ale suché zipsy sú rušivé, keď Taika v nosiči zaspí, vtedy ju nemôžem z neho vybrať ani keby čo bolo) a jednu tkanú mexickú šatku z Etsy s ktorou sa mi nechce srať (a pichá ma!), takže ju idem asi predať. Mala som aj mäkkučký ring sling z tureckej bavlny, ale Taika nie je veľmi ring sling typ, takže ten som tiež zrovna dneska expedovala inej mame, ktorá ho pre zmenu odo mňa vyšmelila na fínskom Bazoši. Koleso konzumerizmu sa krúti, a my sme všetky spokojné… :P

Je ale veľký rozdiel nakupovať takto nosiče z druhej ruky tu vo Fínsku a na Slovensku, lebo na Slovensku je okolo toho nejaká bublina, a aj keď je nosič po TRETEJ majiteľke, furt ho ľudia kľudne predávajú za 115€!!! O_o Čo akože…okej, chápem, limitované edície a tak…ale nemáte boha pri sebe?! (Opýtala sa ateistka) Fíni keď za 100€ nejaký nosič predávajú, tak to je už veľa…a inak sú tie ceny oveľa príjemnejšie, a bublina o dosť menšia.

Pre tých, ktorí by si chceli nejaký nosič kúpiť: poraďte sa (napr. v menej šialenej FB skupine Nosíme s láskou), poprezerajte internety a dobré e-shopy, NEKUPUJTE nezdravé chujoviny, kde môže dieťa sedieť tvárou vpred (čiže ani Ergobaby Omni nie), nestresujte sa, kuknite si rôzne európske značky (a ignorujte čínske shity na Amazone a pod.) a nenechajte sa veľmi vtiahnuť do bubliny (aj keď je to ťažké hehe – napr. ja ani šatky nepoužívam, lebo komu sa s tým chce ondiť?!, ale kúpila by som si ich asi desať, lebo pekný textil je moja slabosť ufff).

A ak ste bohatí, choďte si kúpiť Oschu a Artipoppe, a kúpte niečo tam aj mne, lebo po tom slintám už len z princípu. Howgh!

 

Ešte ani prstene nemáme a už som vyčerpaná zo svadby alebo berte si radšej Duška z Môťovej

Keďže sme sa s Brezákom po šiestich rokoch spolu rozhýbali, že akože aj by sme sa zobrať mohli alebo čo (a na tomto sme sa dohodli cez Skype! Hešteg modern love), tak to teda (ne)organizujeme. Ako jedna z prvých vecí bola nutnosť vypísať tento dokument, kerý sce fínske Maistraatti. A tak sme ho teda poslušne vypísali.

Následne sa nám vrátila odpoveď od úradu, že to je síce pekné, že sa ideme vziať, ale že keďže tuná Ištokovie nie je Finnish citizen, tak že Fíni chcú potvrdenie, že nie som mimo Fínska niekde vydatá za Tichomíra z Detvy (som vybrala slovanské meno jak repa!).

A tak som gúglila, lebo som o takom potvrdení v živote nič nepočula – a právom, lebo Slovenská republika také potvrdenie nevydáva.

Prerušíme prúd byrokratických rečí fotkou ÚŽASNÉHO svadobného kraťasového overalu of Cleo and Clementine z Etsy, kerý by som si rada obliekla, keby som mala o 15kg menej a menej dobité nohy z taekwon-da.

A tak som teda napísala na Veľvyslanectvo SR vo Fínsku, lebo kto iný by mi mohol pomôcť, ak nie oni? A na tejto ambasáde mi – pozor, na Slovensko pičujúci ľud – vážne aj POMOHLI, lebo sú perfiš. Byrokracia je ale furt otrasná a obe krajiny sú svojim spôsobom tresknuté po pomyselnej hlave.

No považte…najprv som sa dozvedela toto:

Hm, hm. Takže dvojjazyčné čestné prehlásenie o stave v slovenčine a vo fínčine, a potvrdenie Veľvyslanectva SR vo Fínsku po fínsky, že od roku 2006 SR nevydáva potvrdenia o spôsobilosti na uzatvorenie manželstva. Na toto potrebovali môj pas, ktorý som im odfotila a poslala (je to risk, áno áno viem).

---

Keďže ale nie som nejako stotožnená s tým, že ženy si len tak bez reptania a bez rozmýšľania zmenia svoje priezvisko za priezvisko svojho chlapa aj keď to môže zmeniť ich identitu (akože vnútorne, samej pre seba), zmiasť okolie a poškodiť kariéru (špeciálne v akadémii – čo spravíte, keď máte publikovaných 56 prác pod menom Helena Jazvečíková, a zrazu ste Helena Bernardínová?! Anarchia!!! Inak by sa mi páčilo mať psie priezvisko), pýtala som sa aj na toto.

 

Dole je moja otázka:

“Chcela by som sa ale spytat este jednu vec – ako je to so zmenami priezviska? Fini su v tomto celkom benevolentni, zeny si priezviska nemenia, menia s pomlckami, menia na Nove Priezvisko (os. Stare Priezvisko), vyrabaju si nove priezviska spojenim svojho vlastneho a manzelovho…ale tusim ze na Slovensku mame na to nejake celkom striktne pravidla, ze? 

Nemam na mysli nejake extravagancie, premyslam nad moznostou Michaela Istok-A___nen (pripadne Istok A___nen, bez pomlcky) a cisto len A___nen, a neviem sa rozhodnut. Na Slovensku by som ale tusim musela byt Michaela A___nen Istokova, ze? Pre Finov to znie divne, oni davaju nove priezvisko ako druhe, na koniec (Istokova A___nen). Co je povolene a co nie?”

 

…A prišla mi takáto odpoveď:

“Čo sa týka zmeny priezviska po sobáši, máte pravdu – na Slovensku sú o niečo striktnejšie pravidlá ako tu vo Fínsku.

V prípade, že by ste si chceli ponechať Vaše dievčenské meno a zároveň prijať aj priezvisko Vášho partnera, muselo by to byť vo forme „Vydatá Slobodná“ (vo Vašom prípade A___nen Ištok/A___nenová Ištoková/A__nen Ištoková), pričom pomlčka, resp. spojovník nie je povinný, ale podľa pravidiel slovenského pravopisu by tam mal byť. Ako ste si asi všimli z vyššie uvedeného, prechyľovacia koncovka „–ová“ sa dá odstrániť. Ak sa rozhodnete pre prijatie priezviska A___nen, nie je s tým žiadny problém, rovnako sa dá odstrániť aj pri Vašom dievčenskom mene a môžete používať tvar Ištok.

Ako spomínate v e-maily, vo Fínsku je tradícia opačná, teda „Slobodná Vydatá“, preto Vám odporúčam, aby ste sa informovali na Maistraatti, či by bol pre fínsku stranu problém, ak by ste sa rozhodli pre verziu „Vydatá Slobodná“, teda tak, ako to požadujú naše zákony. Ak by to problém bol, riešenie nájdeme.”

Na hlavybôl toto!!!!

Liečim si hlavybôl touto fotkou krásnej kórejskej nevesty v tradičnom svadobnom hanboku. Tie bodky na lícach sú tuším pre šťastie.

Okej. Meniť si, alebo nemeniť si priezvisko je oštara, ale ešte väčšia a špeciálna oštara je riešiť to medzi Fínskom a Slovenskom, ktoré každé má iné pravidlá čo sa týka poradia, ak chce mať človek priezviská obe. FML tak či tak. 

• ako Ištok(ová) som tu cudzinec a personalisti ma budú ignorovať a myslieť si, že som Ruska, čo je automaticky ZLE
• ako A___nen budem znieť ako Fínka, ale so zlou fínčinou, čiže jasná náplava (ale oveľa viac akceptovaná majoritnou spoločnosťou, o to ništ zase)
• ako Ištok A___nen budem v poriadku podľa fínskych zákonov o mene, ale nie podľa slovenských
• ako A___nen Ištok budem v poriadku podľa slovenských zákonov o mene, ale nie podľa fínskych

Tak som sa ešte – tvrdohlavá ako mulica zase raz – pýtala na takýto menný ojeb:

“S tym priezviskom to je riadna ostara… Da sa urobit vyvrtka mimo a pridat si stredne meno (nech som ako Fini, oni vsetci maju :)) od niekoho z mojej rodiny, a byt len A__nen? Tie variacie na Vydata Slobodna / Slobodna Vydata su tak na studeny uterak na hlavu :D Michaela A__nen znie ako svedska Finka z Vaasy, nejako mi tam zanika narodnost haha…ale mozno s nejakym praprababkinym “Zuzana”, by to uz bolo trochu specifickejsie “slovenske” :)) 

To ma len tak napadlo ako rafinovaná okľuka, lebo vraj Amíci a Briti toto často robia, a znie to ako celkom dobrý nápad. Inak, toto je spomínaná praprababka Zuzana, respektíve ešte oldschool Zuzanna:

Bisťu, jaký čepiec! A už viem, po kom mám tie kruhy pod očami :D

Už-už som sa nádejala že z tohto binca vzíde voľačo použiteľné, ale veru nie:

Citujem: “Čo sa týka stredného mena – nápad to nie je zlý, ale asi Vás nepoteším… V prípade, že by ste si chceli pridať stredné meno, z hľadiska slovenských zákonov by išlo o zmenu mena. To znamená, že by išlo o komplexnejšiu žiadosť s odôvodnením a inými náležitosťami, ktorá by musela prejsť schválením na patričnom okresnom úrade, pričom poplatok za súhlasné stanovisko a teda zmenu mena by bol 200€.”

Takže….ech?!

Budem nad tým meditovať. Očividne, najjednoduchšie je nemeniť si priezvisko vôbec (ale sabotujem si svoje šance na prácu a atď, lebo Fíni dosť ignorujú cudzincov a okrem toho Brezákove meno je poeticky prírodné – Lúčny! No ňuňu!), alebo si ho zmeniť presne podľa toho, ako očakáva patriarchát a “ako je zvykom”. Hlavne žiadne dvojpriezviskové, praprababkoidné pičoviny, Mišulka.

Byť podľa očakávnia poetická pani Lúčna by až tak nevadilo (ak je to moje rozhodnutie), ale ani srnka potom nepoví, že nie som Fínka, lebo moje meno bude dokonale padnúce pre švédsku Fínsku (švédsku, lebo Švédi používajú tvar Michaela s CH, a Fíni majú zase Mikaelu s K) a ani za svet pre Slovenku.

Teda, aj napriek mojej nekonečnej láske ku bryndzi, Kofole, Dunaju a Váhu nie som nejaký nacionalista, ale to je tak – keď takto dlhodobo žijete v zahraničí, voláko si svoju národnú príslušnosť viac uvedomujete (to bude tým nedostatkom Kofoly!). Takže preto si to všímam, aj na svojom potenciálne absolútne neslovenskom mene. Hmpf!

---

Čo by ste na mojom mieste robili? 
Som vyčerpaná už vopred! 

O decentnom fínskom vlastenectve

Máme v rodine jedného malého Vitalija. Slováčisko ako repa je to, ale dostal od rodičov meno typické pre Ukrajinu a Rusko. Rodičia túto voľbu zdôvodnili tým, že sa v našej rodine vyskytovalo už viacero celkom ukrajinsko-ruských mien, tak šak prečo nie aj Vitalij. Inak, znamená to “živý”, ako ste si zaiste domysleli, keďže je to meno preložiteľné aj do slovenčiny (“vitálny”).

Keďže som hovado, velice som sa na tom mene zabávala, až kým mi nedoplo, že vlastne veď vo Fínsku je úplne normálne dávať takéto zrozumiteľné, nekresťanské, lokálne mená – a tak vám tam chodia cice s menom Mäta (Minttu), Vietor (Tuuli), Fialka (Orvokki), More (Meri), Sniežka (Lumikki) alebo Dennica (Päivi). Poznám dokonca aj jednu Leto (Suvi) a jednu malú Jarabinu vtáčiu (Pihla)! (Tu si môžete pozrieť pôvodné fínske mená, len si kliknite na dievčatko alebo chlapčeka.)

Koľko Lesán, Ladomír, Slavomíl, Perál, Dobrosláv, Vladán, Rastisláv alebo Zlatíc poznáte? Ja fakt že minimum. Kuknite sa pre inšpiráciu sem na divoký zoznam mien ako (slovenské) víno. Brezák tvrdí, že sa chce volať BRATISLAV, ja mu zase hovorím, že by mal byť TICHOMILOM. Haha!

Mená sú len jednou z velice subtílnych prejavov fínskeho vlastenectva, respektíve skôr pohodovej svojbytnosti Fínov, ktorí by boli pravdepodobne najradšej, ak by im všetci dali svätý pokoj a nechali ich rúbať drevo v lese. Sú ale aj ďalšie!

Pre nás, večne zakomplexovaných Slovákov by to mohlo byť celkom inšpiratívne. Tak sa inšpirujte se mnú o tom, ako byť rád Slovákom a zároveň nebyť xenofóbne, rasistické hovado kokotlebovské, ktoré sa driape na nesprávne Kriváne a neznáša všetkých ani nevediac prečo vlastne. 

---

Liputuspäivä alebo fínske vlajky na každom rohu

Keď som po prvýkrát zažila liputuspäivä (niekedy aj lippupäivä), celkom seriózne som si myslela, že sa hrá hokej. Lebo šak na Slovensku sa vlajky vyťahujú len počas hokeja, nie? Ešte niekedy sa dá, keď Sagan bicykluje… Alebo ešte ak ide niekto na Mt. Everest, tak si tú vlajku vezme, lebo šak hej no, sa hodí tam to mať a reprezentovať.

Stará fotka z Lahti, ale je tam vlajka. Tieto vlajky sú počas liputuspäivät na budovách, medzi budovami, v parkoch, VŠADE.

A aké sú teda príležitosti na trepotanie modrým krížom? Z pohľadu cudzinca to vyzerá byť hocičo – napríklad deň spisovateľky Minny Canth, MDŽ alebo dokonca “Deň fínskej hudby”. Kuknite sa tu, ale je to po fínsky.

Prečo toto na Slovensku nerobíme? Šak naša vlajka je taká pekná, s priateľskými oblými kopčekami!

Drevená vlajka od americkej (!) firmy Patriot Wood, ktorá vyrába rôzne vlajky a symboly z dreva. Si móžte kúpiť, možno do hokejovej šatne.

Inak, kopčeky zmrzliny, áno áno, to všetci rozumieme. Ale vedeli ste, že ten náš dvojkríž je údajne štylizovaný slovanský symbol “stromu života”? Minule som sa doklikala na internetoch… Neviem ale kde, a je možné že je to kolosálna sprostosť. Na druhej strane, teší ma potenciálna myšlienka pohanskosti štátneho symbolu tejto s Vatikánom zmluvne previazanej krajiny. Trolling level max, cha!

No takže vlajky. Fíni majú svoje vlajky všade a furt a vôbec to neriešia. Vo Fínsku proste vejú každú chvíľu fínske vlajky a je to fajn.

---

Fínskom a mestečkami pretkané mená firiem a atď.

Toto som si všimla špeciálne v Helsinkách, kde nedávno vznikla firma Helsieni, ktorá pestuje hlivy (Helsingin sieni – helsinský hríb). Fíni totiž nemajú žiadne škrupule čo sa mien firiem a vyjadrovania svojej fínskosti týka, a tak svoje Hel-, Fin-, Finn- a Suomi- pchajú kam len môžu!

Takto vytiahnuté z nosa si rovno spomeniem na tieto názvy:

• FINNWEAR (značka spodného prádla)
• The Helsinki Foundation (globálna environmentálna neziskovka)
• Suomalainen kirjakauppa (kníhkupectvo)
• FINNAIR (aerolinky)
• Finnish Design Shop (globálny e-shop s fínskym dizajnom)
• Helsink (tetovacie štúdio)
• Helsinki Wild Foods 

Takisto Fíni radi všelikde pchajú svoje mytologické postavy a idey a ešte je to aj štýlové, viď použitie názvu národného eposu Kalevala pre názov značky Kalevalakoru. No viete si predstaviť, že by na Slovensku niekto založil Proglasšperk?! Alebo nedajbože Pribina Ink? Okamžite by bol podozrivý z toho, že je nácek ešte aj so všeslovanskými nápadmi a uctievač Putina.

Máme tu starú značku oblečenia Slovenka, ale zaiste uznáte že to vôbec neznie našincovi cool. Ani Slovenský spisovateľ nie je cool, a SLOVLAK a SLOVNAFT už vôbec nie. A Slovakia chips, no čo je toto za nápad?! Čo na to Fín, ktorý pomenuje Nokiu podľa mestečka Nokia pri Tampere, a značku maliarskych farieb a lakov Tikkurilla podľa časti Tikkurilla vo Vantaa? Daný Fín si poťuká na čelo a radšej zalezie späť do sauny s pivom.

Mimochodom aj Koskenkorva (vodka) je dedina vo Fínsku, dokonca som v nej bola a videla som zvonka aj výrobňu vodky. Predstavujem si, že asi takto prišli zakladatelia Koskenkorvy k názvu firmy:

Kalevi: “Ty vole, ja neviem, zas je tu veľa raže tento rok, pome páliť niečo z toho.”
Jukka: “Vodku by sme mohli…takú nejakú čistú len, použijeme len čo tuná je, bude to blízko šecko…”
Kalevi: “No dobre, a ako ju nazveme? Musí to mať nejaký názov!”
Jukka: “Ale neser sa s tým, sme v Koskenkorve, bude sa to volať Koskenkorva a hotovo.”
Kalevi: “OK, môže byť, ideme do toho.”

Inak, jazykové okienko – koskenkorva znamená “ucho perejí” (koski – pereje a korva – ucho). Hobiti Fíni často menujú podľa toho, čo kde vidia v prírode… :P (aj seba, viď prvá pomyselná odrážka)

---

Podpora domáceho dizajnu a domácich značiek vo všeobecnosti

Keď chce Fín poháre na víno, ide sa pozrieť , čo ponúka Iittala. Alebo ani sa pozerať nemusí, lebo to pravdepodobne vie – minule takto vedel Brezákov brat (ktorý je stavebný robotník!) z ktorého radu Iittaly sú naše poháre na whisky/vodu, a dokonca aj kto ich navrhoval. Skoro som odpadla.

Tieto máme aj my, tie druhé sprava. Rad Ultima Thule, dizajn Tapio Wirkkala. Fotka odtiaľto.

Väčšina Fínov má doma múminovské šálky od Arabie, napriek tomu, že jedna stojí skoro 16 Eur, čo je veľa aj tam. Ľudia nosia Marimekko beztvaré vrecia šaty a kupujú si výrobky od domácich firiem, kde pracujú fínski dizajnéri. Používanie fínskej kozmetiky Lumene alebo Dermosil je rozšírené, takisto si môžete vo Fínsku kúpiť fínske vložky značky Vuokkoset. A v zime na nohách má veľa ľudí Kuomu.

Ako spoznáte fínskeho turistu? Napríklad podľa plátenej tašky Marimekko. Skoro každý ju vlastní, a vo Fínsku ju vidíte všade. Na porovnanie so Slovenskom, to je asi ako keby Makyta Púchov ponúkala aj plátené tašky s logami, a ľudia by si ich húfne kupovali a všade by s nimi chodili. Celkom bizarná predstava, nie? (Ja by som si inak dala povedať, už len pre tú haluz!).

Samozrejme, veľký rozdiel je v tom, že vo Fínsku prežilo divoké povojnové roky veľa tradičných firiem a veľa nových vzniklo, nikto neznárodňoval a nearizoval (aj keď v 80-tych rokoch veľa firiem krachlo, lebo vo Fínsku bola strašná kríza), a tak sa zachovala vo veľa veciach kontinuita. Ale aj tak. Aj Fín by si mohol kúpiť poháre za päť evry Made in China, ale s veľkou pravdepodobnosťou aspoň zváži kúpu Iittaly alebo Pentiku. Koľko Slovákov bude cielene riešiť, či kúpiť poháre Made in China alebo radšej poháre od našej Rony?

Prosím, Rona. O nič horšie ako Iittala, ale s menej marketingom (minimálne vnútri krajiny, Rona veľa exportuje). Fotka je odtiaľto.

---

Úcta ku vlastnej krajine prejavujúca sa nerobením bordelu a nekradnutím všetkého a všade

Vo Fínsku je podľa mňa väčšinou dosť unylá nuda. Zároveň je tam ale aj nenormálne čisto, bilboardov je v krajine asi šesť (a teda sa pri cestovaní môžete pozerať na nekonečné jazerá a lesy), ľudia iným ľuďom nedemolujú chatičky, politici kradnú decentne a nie tak okato ako u nás a ľudia sú ohľaduplní ku prírode a aj k iným ľuďom.

Inak povedané, opak slovenskej hulvátskosti. 

Bola by som nerada, ak by sa Slovensko zmenilo na takú unylú sivú nudu ako Fínsko, ale aspoň toto by sme si mohli osvojiť:

• nerozdrbávať si vlastnú krajinu, je len jedna!
• nenechať iných rozdrbávať túto krajinu
• nezamorovať si vlastnú krajinu skládkami, bilboardami, hnusnými fabrikami v inak pekných údoliach (hmmm, Ružomberok…), debilnými politikmi a oligarchickými chujmi
• neničiť majetok iným ľuďom (34x vykradnuté chatičky, jou)
• dať veľmi, ale VEĽMI prísne pravidlá developerom, aby nestavali drevodomy na juhu Slovenska a odporné bytovky hocikde v strede pola a ešte aj bez občianskej vybavenosti

To by šlo, nie?

---

No, takže asi toľkoto. Ešte musím dodať, že aj v rámci týchto decentných prejavov fínskeho vlastenectva sú Fíni väčšinou strašne prekvapení, keď im niekto povie, že Fínsko je super, lebo všeobecné fínske status quo je, že “šak Fínsko je o ničom”. Niekedy majú aj pravdu. 

To isté si aj veľa Slovákov myslí o Slovensku, ale slovenské Novesty si na nohy nedáme, radšej Nike všakže…na rozdiel od Fína, ktorý si tiež myslí, že žije v o ničom paži sveta, ale to mu nezabraňuje ísť si kúpiť Marimekko šálku na kávu a podporiť tak domácu tvorbu a produkciu. Hm. Zatiaľ iný kraj, iný mrav.

 

Sedím v Bratislave a nie je mi až také teplo, ako som dúfala, že mi bude

…takže preto tu bolo také ticho! Nestíham toho moc, chápete, musím sa pozerať na viniče, perkelty a kvetinky.

…A na Dunaj sa pozerám!

Ešte tu mesiac budem, keby niečo. A potom späť do Fínska a rovno 5. júna idem na MRI do Naisten kliniikka, lebo šak čoby nie, keď má človek cysty. Snáď bude vtedy prijateľne teplo (vo fínskom ponímaní), že nebudem potrebovať mať na sebe veľa vrstiev, cuz I am so over that shit.

---

Inak som začala písať a kresliť tibetí KOMIKS!!! Prihláste sa tam na odber, dobre vám radím. A aj Facebook page môžete lajkovať ostošesť!

LUCKY LAMTO je tu pre vás, nepravidelne viackrát počas týždňa, ale vždy s nejakou srandičkou. :) Mám už aj zakúpenú doménu http://www.luckylamto.com, ale nestíhala som to celé riešiť, takže to potom. Zatiaľ teda fičí provizórna WP adresa, ale lepšie ako drótom do oka.

---

Okej, toť vsjo, idem do slniečka, keď už svící! :)

Zápisky vidieckej devy

Žena z Polichno – Novohrad (Karol Plicka, 1928, Webumenia.sk)

Mávala som kedysi (a aj niekedy mávam!) rôzne idylické predstavy o tom, ako budem žiť na slnkom zaliatom vidieku, kvecinky v záhrade smaltovanou krhlou zalievať, okolo nôh sa mi budú motať sliepky, a nad hlavou mi bude visieť vinič.

Ale keď tak pozorujem z home officeu (ktorý mi už lezie aj ušami von) rurálny život tuná v Čunove, začínam si čoraz viac myslieť, že vrcholom môjho rurálneho života bude vlastníctvo radovky niekde v širšom centre mesta, rozumej tak do 20min busom do centra. (Keď teraz hovorím o radovke, mám na mysli fínsku radovku, ktorá nie je ležatým panelákom, a dokonca sa v nej aj dá dobre bývať, a susedia vám nevidia až do ľavého ucha, a záhrada je celkom veľká.)

Alebo, ešte lepšie, vlastníctvo bytu s terasou (alebo s fínskym balkónom, ktorý je pre Slováka svojou šírkou terasa) a potom nejakej role niekde mimo mesta, kde budem mať ovocné stromy, jahody a mravce orechy.

Alebo byt v Helsinkách (s tou terasou) a rolu na Slovensku, lebo niet nad to, keď má človek všetko po ruke, že? :D

Pomiňme prosím teraz fakt, že keďže čakám na faktúru jak debil, obsah môjho účtu je na zaplakanie, a môžem si ísť tak kúpiť pagáč a nie byt. Horeuvedené nápady sú zatiaľ veľmi hypotetické, ale o to lepšie sa vymýšľajú, všakže!

V záhrade ma veľmi baví sa vŕtať, o to ništ, aj keď dneska ma v tom vyrušil KLIEŠŤ, ktorý sa mi zakrádal po krku, a zisťoval, kam by sa asi tak zahryzol.

Ale v tomto Čunove je občianska vybavenosť asi ako na myjavských kopaniciach (čo z neho robí nefalšovanú dedinu, uhh), a to ma ubíja! Máme tu 1x šenk, 1x reštauráciu, 1x nejaké ubytovanie a 2x miniatúrne potraviny. To je všetko. Ách. Trochu zmena, musím teda povedať, oproti Lauttasaari, kde je všetko, ešte aj obchod so surfami, keby ste chceli. Na druhej strane, len teraz je tu v Čunove krízové obdobie, ak keď príde o mesiac leto, začne to tu byť ako jedna veľká dovolenka.

To už ale budem na Lauttasaari, a budem sa s trpiteľským výrazom čvachtať cez studené kaluže z roztopeného snehu smerom ku občianskej vybavenosti v podobe mojej obľúbenej nepálskej reštaurácie Lumbini. You gain some, you lose some.

Šak hej no, šak hej no.

Lesk a bieda slovenského umenia

Poznáte Web umenia? Ak nie, tak ho prosím spoznajte, lebo Web umenia je spôsobom, ako vidieť špičkové (hlavne slovenské) umenie a nenasrať sa.

Áno veru, deva rúča dokvitla pred niečo vyše týždňom (vole, len?! mám pocit, že som tu aspoň mesiac) na slovenskú hrudu, a už sa aj stihla nasrať. Keby aspoň na Fica, ale toho móžem oprdieť, nasrala ma žalostná úroveň galérie (konkrétne tej v Mirbachovom paláci) v Bratislave, čo sa mi ale nestalo po prvý raz.

Zato ale rozšírená Danubiana je DOKONALÝM RAJOM NA ZEMI, takže sa kuknite na pár fotiek odtiaľ, a potom tam urýchlene choďte (a zahláste sa do Danubiana klubu):

Heň, tlstá blogerka s blogerským luntíkom na hlave a s blogersky červenú papulú, a vo fešnblogerskej póze. FML.

Danubiana má teraz takúto luxusnú strešnú terasku, ach.

A z danej terasky sa dá luxusne pozorovať nekonečné čunovské nebo (a lietadielka).

Krása nádhera!

Brezák ma odfotil v Spermii :D (tak sa volá toto dielo)

Mám aj viac fotiek, ale fotky sú o ničom, choďte tam. Lebo Danubiana je fakt úžasným miestom, kam by som sa normálne nebála zobrať ani thajského kráľa, keby sme sa ovšemže poznali, žejo.

Bohužiaľ, okrem Danubiany, a ešte SNG (a pravdepodobne pár malých galérií) je to tu – aspoň teda tu v Bratislave – na chuja. Tu musím ctenú čitateľskú obec upozorniť, že ja nie som kunsthistorička, ba ani kurátorka nie som, takže moje názory sú názory (jemne nad priemer obyvateľstva v umení vzdelaného) Fera z Môťovej, ale tým pádom vox populi, chápete.

Posledne sa mi totiž v Mirbachovom paláci stalo toto – dostalo sa mi od mamy do ušú, že je (už bola) tam vynikajúca výstava hydrokinetického umenia, a sú na to super recenzie, a mali by sme tam ísť, lebo to bude niečo úžasné.

A tak sme na tú výstavu teda išli, zaplatili sme 4 eurá na osobu, prešli sme asi TROMA IZBAMI s FOTKAMI OBJEKTOV (a okej, pár umeleckých diel tam bolo že reálne vystavených, neboli tam len ich fotky) a to bolo všetko. Ó pardón, ešte na prízemí boli DVE MIESTNOSTI s kolážami. A v galérii boli napaprčené tetky, ktoré vŕzgavým hlasom starej učiteľky pyskovali do každého, kto sa moc obšmietal okolo nejakého diela.

Mildly interesting, ale málo toho bolo, a bolo to proste….lame. Keď je málo Edvarda Muncha (kerého som videla minulý rok na výstave v Helsinkách), tak sa vám tají dych, a nebude to len Munchom, ale do veľkej miery aj priestorom, v ktorom daný Munch je, osvetlením, atmosférom, pocitom, usporiadaním diel…

V už spomínanej Danubiane majú tuším vystavené len tri maľby od môjho obľúbeného Kompánka, ale už z tých troch diel som na větvi. Možno by som bola bývala na větvi aj z hydrokinetického umelca v Mirbachovom paláci (som si ani meno nezapamätala, lebo som barbar, a ešte ma tá výstava aj extrémne otrávila), keby ma tá výstava bola bývala niečím aj oslovila.

Ale bola malá.
Nič sa na nej nehýbalo, čiže kinetika my ass.
Boli tam asi dve diela s vodou, ostatné – ak vodu obsahovali – boli na fotkách.
Fotky boli mierne zažltnuté.
Niekedy sa niekde náhodne (?) vyskytovali plagáty na stenách because of reasons.
Mohli sme sa pozerať na monumentálne sochy na MALÝCH fotkách, čo je neuveriteľne debilná kombinácia.

Amatérčina. Ktorá, aspoň podľa mojich pozorovaní, charakterizuje veľa vecí na Slovensku. Tu nejde o to, že sa ľudia nesnažia, tu ide o to, že tu veci robí partička Janov z myjavských lazov, a potom to tu tak aj vyzerá. -_- (Potom existujú iniciatívy ako slovensko.digital, a Mestské zásahy, lebo to už časť občanov nemôže vydržať)

Okej, ale zato je tu pekne!

Fotil Brezák. :)

Fajn, koniec pičungu, ideme do Auparku (ak sa teda vôbec vytrepeme, lebo je tma a vlhko a hnusne, a zastávka je proklatě ďaleko). Brezák letí do Fínska už vo štvrtok, ja tu ešte budem aspoň 3 týždne, a som zvedavá, čo ma ešte naserie. :D Samonasierací syndróm? Ani už až tak nie, akurát som si…uhhhh….zvykla na o dosť profesionálnejších Fínov, aspoň čo sa niektorých vecí týka. #1stworldproblems zase raz!

A potom, keď dojdem do Fínska, budem ako obvykle zavýjať, že ale Kofola a bryndzové halušky a kde domov můůůůj, no proste niet pokoja v mojej hlave.

TL;DR: Choďte do Danubiany, nechoďte do Mirbachovho paláca. Je tu pekne, ale sedláčina trčí odvšadiaľ (čo nie je zase zle, ale niekedy je to ehm, nevhodné). Bryndzáky sú super, chcem ich aj vo Fínsku. Ateneum knows their shit. Skončev som.

5P denníček z bratislavských luhov

Tinka minule vycapila na blog tento fajný návod na 5P (päťprstový) denník, a tuná slečinke sa to veľmo zapáčilo a ide to od nej opakovať. Lebo inak sa asi k blogovaniu nedostane, len keď to bude mať nejakú, akú-takú štruktúru! Bez toho by som to všetko mohla zhrnúť asi takto: Šeckým jebe a mne duplom. Ništ nestíham. Z jógy ma bolela hlava.

…ale dobre, bude to dlhšie, ako tieto krátke vety. :D

Palec – čo sa mi podarilo + plány do budúcna
Dnes som bola na pohovore (z ktorého sa vyvinul 1,5h briefing, ale o tom potom), kde sa mi podarilo ustáť si vlastnú dizajnérsku česť a pocit, že nie som lacná dizajnštetka, ale profík. Že ako? Keď sa ma týpek snažil odrbať tým, že odo mňa chcel “také menšie testovacie zadaníčko”, z ktorého sa vykľul komplet set vianočných vizuálov (print aj digital) pre danú agentúru, zastavila som ho v jeho nadšení nad kreatívou zadarmo, a povedala som mu do ksichtu, že toto NIE JE testovacie zadanie, a buď mi to zaplatí na faktúru, alebo ništ nebude. A tak stiahol chvost, a radšej ma 1,5h nabriefoval. Teraz čaká na moju kalkuláciu, dobre mu tak (čakám aj ja, ešte som na nijakú sumu neprišla).

Kamoš Stano, toho času vyhrievajúci sa na thajskom slnku v Bangkoku, to nazval “slovenským vánkom kokotizmu”. Hah!!! Amen.

Nuž a tie plány do budúcna? Mám STRAŠNÉ fofry, takže to vidím na prácu 24/7 a medzičasom na odbiehanie na lokše a medovinu na vianočné trhy. A 19. 12. letím späť do Fínska, pekne vymrznúť na Vianoce v Severnej Karélii. Gimli zostane tu, takže v januári letím späť, lebo môj psí syn ma potrebuje!

Jo, a vyzerá to, že od pondelka idem na skúšku do jedného dizajnového štúdia…čo je toto, job alebo čo? To som už dlho nevidela (teda videla, ale v pyžame z domu a úplne hocijako)! Damn.

Ukazovák – učenie sa
Čo nového som sa naučila? Tož, že si viem ustáť svoje. A taktiež, že anglická průpovídka “what you put up with, you end up with” je PRAVDA PRAVDÚCA. Čo by sa asi stalo, keby som na to “malé testovacie zadaníčko” pristala…?! Opičovala by som celý svet, namakala by som sa jak sprostá, týpek by mal profit a ja holý ko..zub. No celé zle. -_-

Včera som sa takisto naučila, že aj keď si o sebe namýšľam, že som celkom dobrá jogínka, opak je pravdou, a obyčajná pránajáma a pár cvičení na chrbte mi spôsobilo hlavybôl asi na polku večera. :D

To bolo tak. Zebrala som si starú jógovú knižku, kerú máme doma, a sú v nej neopakovateľné 80s fotečky týpka v kraťasoch vytiahnutých asi pod pazuchy. Odhliadnuc od tohto, knižka je božská, múdra, systematická a uctievam ju, ale nikdy som podľa nej necvičila, až na včerajšok. Vzadu v knihe je 50 zostáv pripravených na postupné odhňupovanie cvičenca – každá zostava sa má cvičiť 1 týždeň denne, a potom prejsť na ďalšiu zostavu. Tuná vážená si otvorila stranu so zostavou č. 1, a po cca 5 cvikoch (z ktorých 3 boli dýchacie cvičenia) ju začala bolieť hlava. TÚ MAČ RÍL JOGA!!!! Ale nechápem toto inak, lebo po brutálnej aštanga jóge ma nikdy hlava nebolela…zjavne moje čakry nečakali tento 80s záhul. Chjo tywe.

Dneska som ale dala zostavu 1 zase, hlava ma už nebolí…možno sa mi niečo niekde odblokovalo (pipík žeby?).

Prostredník – pozornosť
Dnes sa moja pozornosť, a celé moje bytie sústredilo na akt zožratia ŠTYROCH MagneB6 tabletiek a následnej polhodinovej siesty, lebo som bola uťahaná jak troska. Ach. Potom som si ešte spravila špaldovú, celozrnnú krupicovú kašu (BIO pochopiteľne, cuz I am hipster like that) a môj pocit rovnováhy v živote sa obnovil na príjemnú úroveň. Jednoduché radosti života! :P

Prostredník je aj o nápadoch….takže, aké som dnes mala? Ani srnka nepoví, ale premýšľala som väčšinu dňa nad pre a proti života na voľnej nohe. A ešte nad tým, že ako Roald Dahl dosiahol takýto lifestyle:

Jóóóój…!!!! ÚŽASNÉ NIEČO. Jedného dňa v budúcom živote budem bohémskym umelcom, žijúcim v tvorivej, štrukturovanej záhaľke. Ňuňuňu.

Prsteník – priatelia, rodina, známosti
Čo vám povím, na Slovensku mám social life! A tak som sa postretala s kamoškami, s babkou, so sesternicou a jej rodinou, stúpol mi materinský pud o 1,02% (na 7%!) pri rundení so sesternicinými dcérkami Karinkou a Alickou, a vytiahla som koho som mohla do Piešťanského pivovaru. SUPER. Cítim sa ako spoločenský cicavec v čriede, nie ako nejaký posledný kus machu na skale v Laponsku.

Malíček – moje telo a zdravie
Včera i neskáj som jóguvala (viď bolehlav). Minulý týždeň som experimentálne išla na AYFLY Training do Pontea, kde som sa – vydesená na smrť – vešala dole hlavou na šatke z leteckého hodvábu, a robila saltá dozadu…jo, bolo to tak desivé (ale zábavné, o to ništ), ako to znie. Tento týždeň som sa zase chystala na pilates a na aštanga jógu, a na VŠETKO som sa vydrbala. Sebadisciplína na pani.

Aj toto som robila. Uááá!

Zajtra to vidím na vianočné trhy s medovinou (po ďalšom pohovore), takže to zase nevidím moc reálne na žiadnu jógu, ale možno motyka vystrelí…alebo budem pokračovať vo svojej 80s knihe. Spinálne cvičenia sú tam skvelé, a keďže môj chatrný, krivý, slabý chrbátik rozkysnutého dizajnéra je fit asi ako stará, smradľavá papuča, FAKT by sa mi zišlo poctivo podľa knihy cvičiti. Hmpf.

 

….no….5P denníček je u zdárného konce. Je pre mňa nezvykom písať AŽ TAK egocentrické blogýsky, ale človek je tvor zvedavý a voyeuristický, a tak ste sa možno aj trochu pobavili, ta ňe?! Skúste si aj vy 5P! :)